Deti sa nechcú v škole hrať

Hádam sa na Slovensku nenájde publicista či aktivista, ktorý by si ešte nekopol do skostnateného školského systému vychádzajúceho zo starého rakúsko-uhorského modelu, bazírujúceho na memorovaní množstva údajov, z ktorého väčšinu, podľa nich, deti vo svojom živote aj tak nepoužijú. Kritici vytýkajú nášmu školstvu málo tvorivý spôsob učenia a málo motivujúci spôsob hodnotenia. Nechcem zabŕdať do tejto náročnej, obsiahlej aj diskutabilnej témy, pokúsim sa teraz zostať len pri tej časti kritiky, ktorá nám podsúva predstavu, že deti sa chcú hrať sústavne, a teda aj škola má byť výlučne hrou a nikdy inak.

Deti sa nechcú v škole hrať!
Podľa humanistických predstáv sa má deťom učivo predkladať zásadne len tvorivo a nápadito, učitelia nesmú byť prísni a nudní, ale kamarátski a zábavní. Kto čo len chvíľku robil s deťmi, vie, aká je táto predstava krásna, a v praxi nerealizovateľná. Iste je to veľká výhra, keď dieťa vyfasuje skvelého učiteľa, ktorý vie byť kamarátsky aj zábavný. Ale byť stále kamarátsky a zábavný, to je úloha pre nadľudí a nie pre obyčajných, zle platených a preťažovaných pedagógov. Navyše si myslím, vôbec nie je tragické, ak dieťa v škole množstvo vecí nebude baviť, budú sa mu zdať otravné a odporné. A nebudú sa dať naučiť či prekonať žiadnou zábavnou hrou, len netvorivým drilom a hnusnou drinou. Škola je totiž aj na to, aby sa dieťa naučilo otravné a odporné povinnosti zvládať, vyrovnávať sa s nimi. Bude sa s takými stretávať po celý život, nech už si vyberie akokoľvek zábavnú a zaujímavú prácu. V každej sa, žiaľ, nájde množstvo otravných a nezáživných povinností.

Výskumy, ktoré sa zaoberajú očakávaniami detí predškolského veku, dokazujú, že deti od školy ani neočakávajú, že sa v nej budú hrať. Naopak, uvedomujú si celkom presne, že v škole začnú žiť vážny život spojený s povinnosťami a zodpovednosťou, že na nich začnú byť kladené nároky zo sveta dospelých. A práve na to sa tešia! Škola je pre ne miestom, v ktorom už nebudú tie malé deti, čo sa len hrajú, ale získajú uznanie, že sú už veľkí a spôsobilí prevziať na seba povinnosti. Samozrejme, najneskôr do niekoľkých týždňov ich nadšenie pre povinnosti a zodpovednú prácu prejde. To však nič nemení na fakte, že až v tejto chvíli dostáva ich hra ten správny zmysel a miesto v živote.

Bez práce niet zábavy
Pozrime sa na hru cez dospelého človeka. Hra v jeho každodennom živote vyvažuje činnosti, ktoré musí robiť pre zachovanie svojej existencie. Hra teda vyvažuje všetku tú každodennú drinu a rutinu, je odmenou za to, čo robiť musíme. Ak by sme nič robiť nemuseli, aj hra by prestala byť zábavná. Zúfalé výčiny bezstarostných a sústavne sa zabávajúcich milionárskych synkov a dcéreniek, ktorými nás kŕmi bulvár, sú toho jasným dôkazom. Hru si človek dokáže vychutnať práve vďaka tomu, že inak vedie vážny život, zložený z povinností a zodpovednosti. Až vďaka práci a povinnostiam dokáže oceniť existenčnú silu hry. Tým, čo sa môžu a vedia len hrať, teda deťom, nie je vôbec čo závidieť.

Písané pre Nota Bene, upravené.