Žena v najlepších rokoch a nebeský sex

Ešte pred dvadsiatimi rokmi bola žena, čo sa do dvadsaťpäťky nevydala a nemala už aspoň jedno dieťa, odpísaná, vhodná akurát tak do starého železa. Napokon, bolo to tesne pred pádom komunizmu a v tom čase sa po dovŕšení 25. roku života platila aj vyššia daň z príjmu, ktorej sa hovorilo starodievocká.

Potom padol režim aj hranice, otvorili sa nové možnosti, ako naložiť so svojím životom a vôbec, vo svete nastala éra singles. Hranica, keď bolo ešte spoločensky prípustné byť slobodnou ženou bez záväzkov, sa začala nebadane posúvať k tridsiatke. Aj ja som sa k tej hranici nenápadne približovala, stále slobodná, zaseknutá v podivnom vzťahu, snažila som sa vyrovnať s tým, že lepšie to už nebude, že krajšia časť môjho života sa v podstate skončila. Vtedy som narazila na knihu rakúskej novinárky Susanny Kubelkovej Konečne po štyridsiatke s podtitulom Zrelej žene patrí svet. Bol to šok. Tak ja mám nervy z blížiacej sa tridsiatky, a tu sa zrazu niekto celkom úprimne raduje, že má konečne štyridsať? Veľmi som tomu neverila, trošku mi bolo za autorku aj všetky štyridsiatničky trápne, že si takto naivne musia pomáhať prekonať krízu z definitívneho konca svojej mladosti. Bolo mi za štyridsiatničky trápne, ale v skutočnosti sa mi za tridsiatničky poriadne uľavilo, že s naším vekom to tým pádom nie je ešte zďaleka také havarijné. Ak bolo poslaním tej knihy zdvihnúť ženám sebavedomie a nestresovať sa z pribúdajúcich rokov, tak u mňa bola misia úspešná. Navyše, vďaka pokroku v medicíne čoskoro nastal boom pôrodov žien po štyridsiatke, takže tá hranica, keď si žena môže povedať, že ešte nie je na odpis, sa posunula vyššie nielen ideologicky, ale aj prakticky.

Suzanna Kubelková však nezamrzla na konečneštyridsiatke, a tak tu dnes máme novú hranicu, na ktorú sa treba tešiť, že ju konečne prekonáme, lebo len potom sa začne skutočný život. Po päťdesiatke! Zatiaľ čo po štyridsiatke sa žena môže radovať zo svojej ekonomickej slobody, z toho, že konečne našla samu seba, sebadôveru a sebaistotu, že konečne pochopila svoje telo a vie si užívať život, sex a vôbec, tak po päťdesiatke ešte len nastane ten pravý raj. Stačí si len pretrpieť menopauzu a potom ju čaká najúžasnejší nespútaný sex a jeden nebeský orgazmus za druhým. Teda aspoň tak sa správa a to tvrdí hlavná hrdinka Kubelkinej knihy Druhá jar Mimi Tulipanovej. Krásna, štíhla, talentovaná a úspešná režisérka, vďaka prírodnej kozmetike, homeopatikám a striedmej strave aj neskutočne zdravá a vitálna Parížanka, vrhá sa po rozvode do nových manželských a erotických dobrodružstiev, aby napokon našla lásku svojho života, i keď nepochybne ani tým sa jej život ešte zďaleka nekončí.

Hádam by som o tej knihe ani nepísala, nie je to žiaden literárny klenot, v podstate je to tak trošku úchylná, lepšie a vtipnejšie napísaná harlekýnka, keby sa mi v tom istom čase nedostal do ruky román českej autorky Simony Monyovej Sebemilenec. Tiež je to taká inteligentnejšie napísaná červená knižnica, ktorá má s predošlou knihou spoločnú hlavnú hrdinku po päťdesiatke. Libuška nie je až taká krásna, sebavedomá a štíhla ako Mimi, a nie je ani taká úspešná, i keď má relatívne prosperujúci psí hotel a kadernícky salón, ktorý jej bohato postačuje na pohodlný osamelý život. Lenže aj do jej života vtrhne muž, láska, sex a druhé manželstvo.

Odhliadnuc od rovnako mladistvých päťdesiatročných romantických hrdiniek sú tie knihy diametrálne rozličné. Zatiaľ čo Mimi prežíva neuveriteľné exotické manželstvo s rozprávkovo bohatým psychiatrom, čo sa rád prezlieka do ženských šiat a napriek tomu, že napísal množstvo príručiek o sexe a vzťahoch, je to mizerný milenec, manžel a v podstate aj človek, Libuška sa cez inzerát zoznámi so skvelým milencom, ktorý sa síce neprezlieka do ženských šiat, zato má oveľa neznesiteľnejšiu mužskú úchylku. Nielen že sa nechá živiť ženou, ale svojimi šialenými nerealistickými podnikateľskými nápadmi jej úplne vybieli konto a do smrti ju zadlží. Nie je to žiaden sobášny podvodník, je to ešte niečo horšie. Úprimne zamilovaný nezrelý päťdesiatnik neschopný prevziať zodpovednosť za svoje nedomyslené činy. Na zabitie. Alebo aspoň na rozvod. Aj takto môže občas vyzerať happy end červenej knižnice.

V každom prípade, v reálnom živote nie je až také dôležité, či je koniec dostatočne happy, ale ako si zariadime každodennú cestu k nemu. Môžeme sa stresovať z každej novej vrásky a každého kila navyše, môžeme sa trápiť účtami a kŕčovými žilami, alebo aj tým, že tie orgazmy dnes boli len dva. Alebo si môžeme zobrať príklad z Mimi a Libušky a povedať si spolu s nimi, že zrelým ženám patrí svet a je celkom jedno, koľko majú rokov, vrások, peňazí, mužov a orgazmov.

Susanna Kubelka: Konečně přes čtyřicet, Zralé ženě patří svět...
Motto, 2004

Susanna Kubelková: Druhá jar Mimi Tulipanovej
Ikar, 2006

Simona Monyová: Sebemilenec
Vyd. Boris Ingr-Mony, 2006

Knihy na recenzovanie poskytlo kníhkupectvo Martinus.