Klamári čítajú tie isté príručky

Bol mladý a ambiciózny. Chcel zažiť veľký úspech, a tak sa dal na politiku. Kandidoval za stranu, ktorá pristupovala k predvolebnej kampani profesionálne: Predtým, ako poslala svojich kandidátov agitovať do terénu, poriadne ich vyškolila. Nielen odborne, aby ich slová neboli v rozpore s programom strany, ale dostali aj lekcie zo všeobecného geopolitického prehľadu, kultúry, spoločenského správania a obliekania. A tiež ich poučili, ako rečniť a gestikulovať a že najmä na javisku treba každý pohyb tváre i tela prehnať, zdvojnásobiť. On tomu neveril. Bol inteligentný a podľa seba súdil ostatných, robiť prehnané gestá sa mu zdalo neprirodzené a všetky tie javiskové triky priehľadné. Až do prvého vystúpenia v amfiteátri pred veľkým davom potenciálnych voličov. Rozhodol sa, že bude prirodzený a taký, aký v skutočnosti je. Veril, že dôležitý je obsah, nie forma. Hovoril živo, ale múdro a uvážene. Sústredil sa na to, čo hovorí, v gestách bol úsporný. Ľudia nereagovali tam, kde si to predstavoval, v podstate nereagovali vôbec a na konci jeho vystúpenia ledva zatlieskali.

Bol sklamaný, a tak si povedal, že už asi nič nestratí, keď svoje vystúpenie prepracuje podľa pokynov zo školenia. Ubral slov, zjednodušil prejav do kratších úderných viet. Po každej dôležitej vete urobil dlhšiu dramatickú pauzu a namiesto skrývania sa za rečníckym pultom sa pomaly a rozvážne prechádzal po javisku. Ak chcel naznačiť úsmev, poriadne vyceril zuby, aby to zbadali aj v poslednom rade amfiteátra, a každé svoje gesto teatrálne natiahol. Keď chcel, aby ľudia zatlieskali, roztvoril náruč. Tlieskali, nadšene. Jeho strana vtedy vo voľbách neuspela, ale on v podstate áno. Veľa ľudí si ho z tých predvolebných mítingov dobre zapamätalo a práve vtedy sa začala jeho dlhá a úspešná politická kariéra.

Poznať dokonale reč tela je mocná zbraň nielen v politike. Kto ju ovláda, má pred súperom náskok. Lepšie vie odhadnúť, čo si jeho súper skutočne myslí a čo cíti, na čo reaguje a čo ho necháva chladným. Skutočne veľký macher dokáže svoje telo a mimiku ovládať tak, že vysiela telom také signály, aké sa mu hodia do krámu. Tu však nastáva jeden problém. Čo ak je môj súper rovnaký klamár a macher ako ja? Čo ak čítal tú istú príručku?

Istý psychológ, ktorý na Slovensku školil a trénoval mimoverbálnu komunikáciu a rokovacie taktiky, mi prezradil, ako to dopadne. Jemu sa to totiž stalo. Vyše roka ho lanárili do konkurenčnej firmy. Rokovania s ním viedol najvyšší šéf a zároveň aj najlepší vyjednávač. Vyskúšali na seba všetko. Obaja vedeli, že ten druhý vie. Stretli sa niekoľkokrát, bezvýsledne, bez dohody. Keď zistili, že sa na tie stretnutia obaja začínajú tešiť a priam čakajú, s čím ten druhý ešte príde, napokon sa dohodli. Dohodli sa, že sa nedohodnú.

Takto vzácne vyrovnané však žiadne rokovanie nebýva. Chvalabohu, inak by sme sa nikdy na ničom nedohodli. V podobnom súboji, chvalabohu, napokon nevyhráva ani ten, čo sa lepšie učil a pozornejšie čítal, ani ten, čo má väčšiu výdrž. Vyhráva ten, ktorého gestá a mimika sa príliš nerozchádzajú s tým, čo si myslí a cíti. Kde-tu, napríklad na javisku, je nejaké to zveličenie nutné, kde-tu, napríklad keď rokovanie viazne, sa dá použiť trik, ktorý funguje, ale ak za celým tým divadlom nie je nič hlbšie, napokon bude každý klamár telom odhalený, usvedčený a odsúdený. Kto príliš podvádza, nemôže vyhrať. Bitku možno áno, ale celú vojnu nie.