Akú EÚ chcú Slováci

V nedeľu večer vysielala ČT 2 svoj pravidelný Večer na tému, ktorou bol tentoraz Víťazný február. Relácia pozostávala z akejsi koláže budovateľských programov spred roku 1990. Bolo to zábavné a súčasne šialené: chlapík recitujúci ódu na elektráreň, šéfredaktorka časopisu Svet socializmu, ktorá v ruštine zadáva úlohy v televíznej súťaži, alebo ľudia, čo nadšene vítajú zmarenie kontrarevolúcie sovietskymi vojskami v roku 1968.
Celým večerom sa nieslo nechutné dobové patetické oduševnenie, pri ktorom človek nevie, či sa má smiať, plakať alebo grcať. Divák by si možno aj vydýchol, že to máme za nami. Pravda je však taká, že budovateľské nadšenie 50. rokov sa dnes vracia ako bumerang zo západu v pláštiku európskej integrácie.

Konzultácie so 45 občanmi Európy
„Občania Slovenska chcú žiť v ekologicky čistej Európe, ktorá sa stará o životné prostredie a využíva alternatívne zdroje energií, ktorej štáty pristupujú k imigrantom ako k vlastným občanom, v Európe, ktorá podporuje mladé rodiny a umožňuje dôchodcom prežiť dôstojnú starobu.“
Oznámila agentúra SITA cez víkend. Vyplýva to vraj z dvojdňovej diskusie, ktorú pod názvom Konzultácie s občanmi Európy organizovala skupina mimovládnych organizácií pod záštitou Európskej komisie. Tejto akcie sa zúčastnilo presne 45 občanov Slovenska, ktorí mali tvoriť akože reprezentatívnu vzorku. Pracovalo sa v troch diskusných skupinách – energetika a životné prostredie, rodina a sociálna starostlivosť, a imigrácia a globálna úloha Európy.
Akciu prišli podporiť početní diplomati EÚ, europoslankyne Flašíková-Beňová (Smer-SD) a Pleštinská (SDKÚ-DS), pričom výstup z podujatia prevzal eurokomisár Ján Figeľ.
Samozrejme, akcia bola úplne štandardnou EÚ-hovadinou s výsledkami v štýle 50. rokov, na ktorej sa nič nevyriešilo, zato stála kopec peňazí. Figeľ môže výstupy diskusie použiť ako argument pre ešte viac centralizácie, byrokracie a socializmu, kým 45 vyvolených môže mať dobrý pocit, že ovplyvnilo chod Európy i sveta.

Okrem reprezentatívnosti celého podujatia ma najviac zaujala formulácia o tom, ako Slováci túžia, prahnú, priam dychtivo bažia po „ekologicky čistej Európe“. A prečo rovnako nevolajú po „ekologicky čistom Slovensku“? Stačí sa prejsť slovenskými mestami a dedinami. Je to ako o tých našich Rómoch, ktorí strašne túžia, aby im niekto dal prácu, no nevedia si ani pred zrubom poupratovať.
S našou túžbou po ekologickej Európe je to rovnaké ako s volaním po sociálne spravodlivej Európe. Niežeby sme k čistejšiemu kontinentu prispeli pozametaním si pred vlastným prahom, niežeby sme si snažili pomôcť v prvom rade sami. Nie! Má to za nás urobiť niekto iný. A nie hocikto. Tí tam hore, v tomto prípade osvietená bruselská kasta nadľudí.

Oxymoron „stabilný multipolárny svet“
Z rovnakého súdka ako volanie po čistej Európe je tiež túžba pristupovať k imigrantom ako k vlastným občanom. Toto si naozaj Slováci želajú? Leda ak sú tými imigrantmi oni sami, v niektorej západoeurópskej krajine. Ale sú ochotní podobné postavenie prisúdiť aj Bulharom alebo Rumunom u nás? A platí táto pohostinnosť aj pre imigrantov z krajín mimo EÚ? A bolo by dobré, keby platila?

Keďže článok som si prečítal v internetovej verzii denníka SME, hneď som si klikol aj na diskusiu. Zaujal ma predovšetkým nasledujúci príspevok od čitateľa menom umelec2:
„Ja chcem tiež ekologicky čistú a sociálne cítiacu EÚ so spoločným obranným rozpočtom a zahraničnou politikou zameranou na presadenie stabilného multipolárneho sveta. Sveta, kde bude prevládať rozvoj nad zbrojením. Potom sa snáď budú dať riešiť problémy ako chudoba, dostupnosť pitnej vody, alebo aj to otepľovanie. Nebolo by to pekné?“
Aj napriek všetkým realizovaným utópiám 20. storočia, aj napriek všetkým tým nadčasom, ktoré pri svojich literárnych dielach strávili páni Orwell, Zamjatin alebo Huxley, sa stále nájdu takíto narušení jedinci.
Je dobre, že umelec2 nebol cez víkend na Konzultáciách s občanmi Európy. Ešte by sa jeho vízie zapracovali do záverečného výstupu. Nestálo by to za reč, keby tento diskusný príspevok nezosobňoval celý rad naivných idealistov, ktorí by radi vrátili naspäť rozloženie síl v Európe pred rokom 1914, len na celosvetovej úrovni a s atómovými zbraňami.   

Akú EÚ by som chcel ja
Mňa pán Figeľ a spol. na konzultácie s občanmi Európy nepozval. Asi preto, že sa viac cítim občanom Slovenskej republiky. Ani si nerobím ilúzie, že si prečíta tento článok. Každopádne, chcel by som týmto spôsobom vyjadriť, akú Európu si želám ja sám.

V prvom rade by som si prial Európu, kde sa nemíňajú prostriedky daňových poplatníkov na propagandistické konferencie s nulovou reprezentatívnosťou a vopred určenými závermi. Nevolám ani po ekologickej, ani po sociálnej Európe. Volám po slobodnej Európe, lebo v takej sa najlepšie darí aj životnému prostrediu, aj slabším sociálnym vrstvám.

Ochrana prírody prostredníctvom bujnejúceho nádoru (nad)štátnej regulácie nie je jedinou cestou. Ako ďaleko efektívnejšie sa javí dôsledné vynucovanie vlastníckych práv vrátane technologickej inovácie, ktorú dokáže vygenerovať len neobmedzovaná trhová konkurencia.

Želám si Európu svojprávnych zodpovedných jednotlivcov, ktorí sa dokážu postarať sami o seba a svoju solidaritu s druhými presadzujú v prvom rade vlastnou aktívnou pomocou, nie čakaním, že nadnárodná byrokracia (v každom prípade niekto iný ako oni) vyrieši všetky bôle tohto sveta.

Želám si Európu ako priestor slobodného pohybu ľudí, kapitálu, tovarov a služieb. Ak však prichýlime ľudí z iných kontinentov a civilizácií, považujem za legitímne, že Európa od nich bude vyžadovať lojalitu a prispôsobenie. Nemyslím, že my by sme sa mali prispôsobiť im...  

Ide mi o Európu, kde sa oplatí podnikať a pracovať a kde netreba celú svoju energiu míňať na boj s úradnou pečiatkou. Skrátka. Volám po Európe založenej na slobode jednotlivca, súdržnej rodine a posvätnosti súkromného vlastníctva. Budovanie svetlých zajtrajškov si niekam strčte, eurosúdruhovia!