Ťažká odpoveď na ľahkú otázku

Často som sa v poslednom čase pri cestách po Európe stretol s otázkou, či sme my, Slovensko, v Európskej únii. Prvé, čo som si pri tom vybavil, bol nejaký slovenský poslanecký nepodarok, čo netuší, koľko členov má EÚ. Ale to bol len okamih. Pýtajúci patrili ku vzdelaným EUrópanom, len akosi nie celkom – na rozdiel od našinca sledovali prístupové procesy. Nemal som im to za zlé.

Ale späť k otázke. Vždy ma zarazila, keď som rozmýšľal o odpovedi. Áno, technicky vzaté, sme v EÚ. Na úradoch a iných verejných budovách visia modré ohviezdičkované vlajočky, čerpanie európskych fondov rovnako ako agenda bruselskej byrokracie spoľahlivo zapĺňajú televízne spravodajstvo, vyslovujeme sa, kto by ešte mal a kto už nie byť s nami v klube a s istou dávkou nadradenosti sa dívame na ešte novších nováčikov.

No stále som mal pocit, že otázka nie je len o tomto, či presnejšie, nielen o tomto by mala byť moja odpoveď. Nepýtali sa ma len na to, koľko sa nám darí uchmatnúť z výhod členstva v EÚ. Ani na to, ako nám „zlá“ európska byrokracia aj pomáha s nadnárodnými spoločnosťami či s našimi „národnými šampiónmi“. Ani na to, ako vypĺňame európsky trh nízko kvalifikovanej pracovnej sily, či ako nám uniká ťažko a draho vypiplaná sila vysoko kvalifikovaná. Ani sa ma nepýtali na zlú vizitku úrovne nášho školstva, čo posielame do sveta, keď naši mladí ľudia namiesto toho, aby (na to) najvhodnejšie roky strávili na univerzitách, ich márnia umývaním detských zadkov výmenou za zvládnutie cudzieho jazyka (v lepšom prípade), ktorý mali perfektne ovládať už pred matúrou.

Skôr sa ma pýtali, či sme sa stali súčasťou civilizačného/kultúrneho priestoru EÚ. Či je u nás otázka registrovaného partnerstva na programe dňa, či investujeme do vzdelania, kultúry, vedy taký kus rozpočtu ako naši starší partneri, či si vážime a pestujeme to, čo robí Európu Európou – (jedinečný!) koncept sociálneho štátu. V otázke boli možno aj úplné banality, či sme sa autá, čo sme si stihli nakúpiť, už naučili zastaviť pred priechodom pre chodcov a nezaparkovať uprostred pešej zóny. Alebo či je u nás problém v čase obeda nájsť nezadymenú reštauráciu.

Ale to najhlavnejšie – pri otázke sa mi pred očami vybaví zoznam: dostali sme – máme dať. A pokiaľ na jeho pravej strane nebude niečo, čím toto spoločenstvo obohacujeme, čím doň naozaj (pozitívne) prispievame, nejako sa mi stále ťažko odpovedá na otázku, či sme v EÚ. Bez ohľadu na to, ako mocne a dlho sa Európanmi cítime.