Barbari a ich vplyv na mestá budúcnosti

Aj posledná dedinka tam vyzerá ako mesto a i v tom najväčšom meste sa žije ako na dedine. Hovorí sa o Taliansku.

Stačí pár kamenných domov, vytvoria malé námestíčko, na ňom aspoň bar, v ňom či pred ním sedia alebo postávajú muži, čítajú športové správy, sem-tam zdvihnú zrak a pokukujú po miestnej, okolo prechádzajúcej kráske, v duchu hodnotia parádu, čo má na sebe, alebo len tak klábosia o jedle, poslednom futbale a usrkávajú svoje nápoje.
A naopak, môžete bývať v miliónovom meste, a poznáte všetkých okolo. V každom obchode hodíte reč, čo deti, ako bolo na dovolenke, ako sa darí synovcovi v novej práci. V bare vedia, nielen čo pijete, ale ako chcete urobiť kávu, a že dolce, to vaše, je dnes obzvlášť vydarené. Zeleninár vás uvíta s novým receptom a u mäsiara si môžete posedieť na kus reči. Má pre vás stoličku. Nečudujem sa, že presťahovať sa (alebo zmeniť miesto zamestnania) o kilometer inam je pre Taliana rovnaká trauma ako sťahovanie do iného mesta.

Aj mestá tam vyzerajú ako dediny a i na dedinách sa začína žiť ako v mestách. Dalo by sa povedať o Slovensku.

Dediny sa začínajú vyľudňovať alebo sa menia na nocľahárne, a to nehovoriac o vidieckych satelitných zlatých klietkach. Za nákupom radšej inam než do živoriaceho koloniálu a o civilizovanej krčme tiež ani chýru, ani sluchu. Zato mestám sa poväčšine ani pomocou narýchlo zbudovaných mestských peších zón nedarí zakryť slamu, čo im trčí z každého rohu. Čo nestihol zdevastovať socík, snaží sa dokončiť hlavný (a poväčšine jediný) urbanista – peniaze.

Nebolo to vždy tak.

Slovensko bolo najurbánnejšou časťou Uhorska. Múry miest voľakedajšej slávy kde-tu ešte stoja. Keď sme v prvej vlne vydurili či pacifikovali tých, čo tie mestá stavali a tvorili, ešte nebolo najhoršie. Prvorepublikoví českí pokrokoví stavitelia priniesli nový, moderný a veľkorysý mestský štýl. Miestni staromilci ťahali vtedy za kratší povraz. Nuž ale došlo i na modernistov a už nikto nestál v ceste.

V budúcnosti to môže byť opäť inak.

Možno nebudeme nikoho duriť preč, ale, naopak, prídu noví obyvatelia. Prinesú si svoje zvyky, štýl i kultúru. Závisí aj od nás, akí budú. Či nám budú pomáhať naše mestá stavať, alebo búrať. I do Talianska prichádzajú cudzinci, často z biednych kútov sveta. Zatiaľ je ich nová domovina kultúrne silná, prispôsobujú sa oni jej, niektorí sú dokonca trochu komicky ešte talianskejší než Taliani. Sme však my dosť silní? Zvládneme nápor barbarov? Alebo sme dosť slabí, aby naše zlé obyčaje premohli lepší stavitelia?