Mráz prichádza z Moskvy

Cez médiá na nás minulý týždeň niekoľkokrát doľahol mrazivý dych byzantských manier. V Londýne zahynul za záhadných okolností ďalší odporca prezidenta Putina, bývalý tajný agent Alexander Litvinenko. Zabilo ho zrejme rádioaktívne polónium, pričom on sám vinil za svoju smrť ruskú tajnú službu. Nebolo by prekvapením, ak by išlo o pravdu. V decembri minulého roku Vladimír Putin oznámil pri jednej príležitosti skupinke dôstojníkov FSB, že „nič také ako bývalý agent KGB neexistuje“.

Bieloruský diktátor Alexander Lukašenko zase priznal, že sfalšoval marcové prezidentské voľby. Len smer, ktorým ich sfalšoval, je sporný. Vraj zaňho hlasovalo až 93 %, lenže jeho ľudia z toho urobili podľa vlastných slov o desať percent menej, aby bol výsledok „európskejší“. Bielorusko ukazuje, aký význam má ekonomická sloboda a že bez tejto slobody sú všetky ostatné demokratické práva zaručené len na papieri. Keďže v poslednej európskej diktatúre je najväčším zamestnávateľom štát, nesúhlasiť s vládou je v podstate existenčným rozhodnutím.   

No do hier východných cárovičov bolo nechtiac zatiahnuté aj Slovensko. Mŕtve telo, ktoré sa v roku 2001 našlo neďaleko Liptovského Mikuláša, mohlo patriť zavraždenému ukrajinskému novinárovi Grigorijovi Gongadzemu. Ten patril k silným kritikom bývalého promoskovského prezidenta Ukrajiny, Leonida Kučmu. Zaujímavosťou je, že medzi Kučmových osobných priateľov sa rátal aj náš nešťastný exprezident Rudolf Schuster.     

Rusi nič nezabudli a nič nové sa nenaučili
Všetky tri príklady symbolizujú, že od pádu totality sa toho v bývalom sovietskom priestore až tak mnoho nezmenilo. Byzantské pomery pretrvávajú, nejde totiž len o dedičstvo komunistických čias. Toto nie je Tolstoj, Dostojevskij, Soľovjev a široká ruská duša, ktoré robia vždy taký dojem na našich rusofilov. Ide o chladnú a cynickú reálpolitiku, ktorá sprostredkovane predstavuje hrozbu aj pre Slovensko a Európu.

Obhajcovia súčasného Ruska tvrdia, že k nemu máme byť zhovievaví. Nikdy tam vraj nebolo toľko demokracie a slobody ako dnes. Nie je to pravda. Duch Gorbiho glasnosti a Jeľcinovu éru vnímajú radoví Rusi ako obdobie anarchie, no dýchalo sa predsa len slobodnejšie. Národ sa dnes opäť vidí v silnom vodcovi, ktorý (ako napísala Nina Chruščovová) vystreľuje do vesmíru Sputniky a víťazí v ďalekých vojnách. Rusi sú opití a fascinovaní mocou a silu štátu chápu ako svoju vlastnú silu. Vzrušuje ich idea, že by si raz ruskí vojaci mohli máčať nohy v Indickom oceáne, ale nechápu, že to oni budú strádať a zomierať vo vojnách pre slávu a veľkosť svojho štátu.
Ak pred Rusmi (starými i mladými) kritizujete ich vládu pre jej pohŕdavý postoj k životu vlastných ľudí, vnímajú to ako útok na seba samého. Ruskí novozbohatlíci si obľúbili mondénne stredomorské letoviská, ako je Monte Carlo, ale stále nechápu, že krajina sa nemusí rozkladať cez deväť časových pásiem, aby sa jej občania mali dobre. Bohatá krajina sa nedá vybudovať na nafúknutých gestách, predstieraní veľkosti, zatĺkaní štátnych zlyhaní a napínaní svalov voči zahraničiu. Dá sa vybudovať len na princípe slobody, individuálnej zodpovednosti a vlády práva. Pokiaľ to Rusi nepochopia, budú tam stále mať bordel.
A pokiaľ my nepochopíme, aký prístup k politike v súčasnom Rusku dominuje, nebudeme k tejto krajine schopní zaujať adekvátne stanovisko. Naivnosť Európy vo vzťahu k veľkému východnému susedovi sa naplno ukázala na summite EÚ a Ruska v Helsinkách. Putin jasne a nie po prvýkrát ukázal Európanom, že je to on, kto má vo vzťahu Brusel – Moskva momentálne prevahu.        

Preč od Moskvy!
Chirac so Schröderom najskôr ľahkovážne pretrhli puto s Washingtonom v naivnej snahe vybudovať os Paríž – Berlín – Moskva (ponad hlavy Stredoeurópanov), na údajné vyváženie vplyvu USA. Bývalý nemecký kancelár za to napokon dostal teplé miestečko v Gazprome, kým zvyšku Európy zostala akurát tak jednostranná energetická závislosť smerom na východ. Dnes nás Rusi majú v hrsti. Únia odtiaľ dováža tretinu potrebného zemného plynu a ropy. Donedávna nás EUnuchovia upokojovali, že Kremeľ si nemôže dovoliť zatiahnuť kohútiky, lebo z Európy dostáva valuty.
No Putin nám okázalo dáva najavo, že nás až tak nepotrebuje, lebo suroviny môže predávať aj Číňanom. Navyše budúcnosť leží v mladej a dynamickej Ázii, nie v Európe, ktorá sa čím ďalej, tým viac podobá na kombináciu múzea a gerontologického ústavu. Súčasnému ruskému vedeniu sa možno podarí to, čo sa nepodarilo ani Sovietom: finlandizovať Európu, takže celý náš kontinent sa stane vazalom a príveskom Moskvy.

Ruským politikom neslobodno dôverovať. Ich bytostným cieľom je eliminovať na svojej západnej hranici akékoľvek potenciálne ohrozenie. Ak Brusel nechce zostať vazalom Moskvy, mal by sa poobzerať po iných zdrojoch ropy a zemného plynu tak, aby v krajnom prípade vedel nahradiť výpadok ruskej tretiny. Inak sa mrazivý závan sibírskych vetrov stane pre Európu permanentným stavom počasia.