Potrebujem rudu, ponúkam ovce a tehly. Ruda nie je, čo žito?

Odkryl som druhého medveďa, začína hon, poľovníci mieria inam, padajú nejaké kačky, bažant a líška, ale už im zvoní hrana, prvý to odnesie drevorubač, hneď potom nimród, zrejme sviatočný turista z Česka, čo prišiel streliť medveďa, ale zatúlal sa medzi stromy a už ho nestrelí, lebo medveď zložil jeho. Možno sa šiel vypišať, ale to už nezistíme, rozkmásal som ho na malilinké franforce. Kúsok jeho poľovníckeho hubertusu si odnesiem do brlohu ako trofej, nech medvieďatá vidia, že tatko medveď je iný borec. Žiadne vyberanie smetiakov pri hoteli, človečina bude na večeru.

Po večeroch hrávame Halali, aspoň dve hry za večer, raz za prírodu, raz za ľudí. Tak sme si u nás doma nazvali dve strany, za ktoré možno v tejto, pozor - terminus technicus, modernej spoločenskej hre hrať. Oficiálne sú to medvede a líšky a poľovníci a drevorubači, cieľom je vykynožiť les, kačice, bažantov a toho druhého a hrá sa to ako ťahová stratégia, zvonku formálne podobná pexesu. Pravidlá sme zvládli za desať minút, jedna partička trvá tak pol hodinku, treba pri tom troška šťastia a viac myslenia a hra je vhodná od ôsmich rokov. Škoda len, že ju môžu hrať len dvaja hráči, ale veľmi sa pri nej osvedčujú kibici.

Nie som úplný ignorant, za spoločenské hry som nikdy nepokladal len šach, človeče, Dostihy a sázky a klobúčiky, ale, zase terminus technicus, moderné spoločenské hry mi boli dlho skryté. Ako ostrieľaný fantasta samozrejme viem o Dračom dúpäti, všakovakých Talizmanoch a Arénach, nie je mi cudzí ani dych berúci svet Warhammeru, a na všakovakých stretnutiach som vždy fascinovane čumel na poďobaných výrastkov mastiacich Magic the Gathering, avšak vždy len ako pasívny pozorovateľ. Jednak ma odrádzali pravidlá, zahalené tajomstvom, jednak predstava, že by ma v hre zastupoval svalmi obrastený kolohnát, miesiželezo Conanovského strihu s oidipákom hodným vlastnej skrinky na oblečenie.

Nie, nie, to nie je nič pre mňa. A predsa ma ten svet lákal, lákala ma predstava, že hra, stolná hra, dosková či kartová, by skutočne mohla byť obrazom a symbolom sveta, mikrokozmom, do ktorého sa ponorím a budem ho zdieľať s ďalšími spoluhráčmi, donútený nielen s nimi súperiť, ale aj sa spájať do paktov a pragmatických chvíľkových koalícií, premýšľať, taktizovať a predovšetkým baviť sa.

Hrával som šachy, dokonalá hra, náročná, najlepšia, ale keď som zistil, že ako začiatočník, amatér, laik, rekreačný ťahač nemám šancu a najprv sa musím príliš veľa učiť, skončil som. Nebavili ma mechanické zahájenia a vôbec všetky tie schémy, ktoré musí človek zvládnuť dávno predtým, ako môže hrať šachy skutočne na úrovni, tvorivým spôsobom. Áno, na myslenie sú najlepšie, ale kým sa k tomu mysleniu človek dopracuje, trvá to a bez talentu to jednoducho nejde. Preto považujem šachy viac za umenie ako za hru. A navyše mi vždy bolo strašne ľúto pešiakov, padali všetci, Boris, Karol, Dušan, Tibike, otcovia od rodín, bohabojní poddaní, aj bláznivý František, ktorého zverbovali v Lehote a udupal ho jazdec naháňajúci strelca.

Čo ďalej? Monopoly, v istom zmysle ťažisková hra, zodpovedná za moju svetonázorovú konfiguráciu. Mohlo to byť tak v roku 1984, mal som desať, nadváhu a čerstvý komplex menejcennosti, lebo v Monopoloch som vždy prehral. Hrávali sme s bratrancom a nejakým dospelákom, ktorého sa nám podarilo presvedčiť, že kupovanie ulíc a stavanie fiktívnych domov na Herrengasse v Grazi je momentálne dôležitejšie ako Bakalári v telke. Dnes sa to zdá absurdné, ale tú hru bolo treba vtedy prepašovať, iskričky a pionieri podkutí v slobodnom podnikaní asi nezodpovedali modelu uvedomelého socialistického decka. Len raz som mohol vyhrať, darilo sa mi, hody kockou ma spoľahlivo posúvali k lukratívnejším lokalitám, vyhol som sa väzeniu aj plateniu dane za luxus, vyberal tučné sumy za prenájom, staval hotely a keď už boli súperi pred krachom, bratranec šmahom ruky zmietol z hernej dosky všetky moje nehnuteľnosti aj s panáčikom, že prišlo k prevratu a všetko sa znárodnilo. Až vtedy som skutočne pochopil, v akom obludnom systéme vyrastám. Začal som od piky, s málo peniazmi, vypracoval sa a bum, koniec, všetko patrí ľudu. Do riti s takým systémom. Že Monopoly boli prvá vec, ktorú som si kúpil v Rakúsku, keď sa otvorili hranice, ani nemusím dodávať. Ale čo, stalo sa.

Inak, Monopoly by som si zahral aj dnes, ale nemám s kým, väčšinu ľudí v mojom okolí nudia. Vraj, dajme si Scrabble. Nuž, Scrabble nie, tá hra ma príliš spútava a nebaví ma večne doplácať na to, že mám široko ďaleko najširšiu slovnú zásobu. Vraj vräteno nie je slovo. Ani vývrk, bruňbo, oždial a vrheň. Aby som ich použil vo vete. Vrheň si oždial na vývrku bruňbo a narazil si vräteno. Hotová vec, všetky body sem, aj bonus za použite všetkých písmen. Že so mnou sa nedá hrať. So mnou? S vami!

Spoločné posedenia v rodinnom kruhu okolo hry skončili.

Je nedeľné popoludnie, sedíme v záhrade, trávime nedeľný obed, popíjame kávičku. Dve generácie, rodinka ako z reklamy na životnú poistku. Dohadujeme sa, handlujeme rudu za žito, staviame cesty, dediny a mestá. Hádžeme kockou, ale len kvôli tomu, aby sme vedeli, kto bude o akú surovinu bohatší. Nikto sa neháda o pravidlá a nesťažuje, že nemá šťastie. Hrávame Osadníkov z Katanu, Carcassonne, Sankt Petersburg, najnovšie prenikáme do tajov Puerto Rica, trávime spolu čas, viac času, ako sme kedy takto v rodinnom kruhu trávievali. Vedú sa reči, chlieb sa je, hrajú sa hry, je nám sveta žiť.

Na moderných spoločenských hrách je fascinujúce, ako ľahko im ľudia prepadnú, ako ľahko si ich obľúbia a koľko pri nich dokážu spolu stráviť času. Ten model funguje až priezračne jednoducho. Na začiatku sú pochybnosti a nedôvera, jednak ide o hry a panuje nezmyselná predstava, že dospelí ľudia by sa už hrať nemali, jednak chýba skúsenosť. Šachy a človeče síce pozná každý, ale hry, ktoré v sebe snúbia princípy z oboch, už nie. Môžete hrať Človeče s kým chcete, víťaza určí kocka, môžete hrať šach, vyhrá ten, kto je v šachu lepší. Kúzlo hier, ktoré sú kdesi medzi nimi spočíva v tom, že na šťastí ani na schopnostiach až tak veľmi nezáleží, respektíve, že záleží na oboch, ale tie hry sú od začiatku prístupné komukoľvek, kto je ochotný ich vôbec skúsiť. Nikto ich nikoho nemusí učiť hrať, pravidlá bývajú omnoho jednoduchšie ako by sa mohlo zdať.

Skúšali ste niekomu niekedy vysvetliť pravidlá mariášu? Nejde to, že? Návod a pravidlá nestačia, treba kohosi, kto vás to naučí. V prípade hier, o ktorých je reč, to neplatí. Na začiatku môže byť pokojne len zopár neiniciovaných ľudí a krabica s hrou a behom pol hodinky s pravidlami sa už hrá len taký fukot. Hry typu Osadníkov, Cracassone, ale aj Halali a vôbec každá hra z košiara lemovaného na jednej strane náhodou, na druhej schopnosťami a na ostatných dvoch fantáziou má totiž čosi, čo iným hrám chýba. Ich ťažiskom nie je víťazstvo, aj k

Juraj Malíček  viac od autora »