Chvíle, na ktoré sa nezabúda

Keď mám hluchý okamih, keď mi skrátka na chvíľku zamrzne mentálna myš,

nechám oči blúdiť po miestnosti. Kdekoľvek a kedykoľvek. Keď som doma v pracovni, pohladím pohľadom fotky, na chvíľku sa cez ne vrátim na miesta na nich a do situácií, keď vznikli

a keď sa vrátim, už mám niť a môžem pokračovať.

Inak by som si asi tú fotku nevšimol. Už je to pár rokov, bol som u lekára, čosi sa spýtal, ale otázka prešla skrz, a tak som, aby som získal čas, začal čumieť len tak do blba po ordinácii. Na stene, medzi diplomami z korešpondenčných kurzov, zočil som obrázok, aký som dosiaľ nevidel. Aj ma troška znepokojil, bol to obrázok nejakej operácie, normálna fotka, načatý pacient a okolo lekári, sestry a prístroje. Doktor otázku zopakoval, chytil som sa a tak ďalej. Fotka zostala tajomstvom, pri každej ďalšej návšteve som sa na ňu díval už celkom okato, aj som k nej podišiel, že doktor si to všimne, chytí sa a rozpovie mi jej príbeh. Dlho sa nechytal, a tak som nakoniec nabral odvahu a spýtal sa, čože je to tamto za fotku.

Pamiatka to bola, ako fotky zvyknú bývať, dar inštrumentárky, čo si vyfotila svoju poslednú službu. Už je na dôchodku a aby si uchovala spomienku na posledný deň v práci, vyfotila si, čo bolo na programe. Operáciu. Vyzerá to čudne, nikoho vlastne nie je vidieť, len oči, rúšky a telo umiestnené v zlatom reze. Neviem, či je kompozícia toho obrázka výsledkom premysleného konceptu, ani doktor nevedel, ale na tom vlastne ani nezáleží, lebo tá fotka je fantastická úplne najbizarnejším spôsobom. Dá sa nad ňou totiž pozastaviť, má príbeh, má dynamiku, má potenciál pointy, lebo pacient vraj prežil. Aký krásny obrázok zo života.

Na tú fotku myslím vždy, keď sa dívam na neskonale nudné fotky, ktorých príbehy nepoznám. Krajinky, ľudia, veci, prázdne obrázky bez onej znepokojujúcej esencie magična všedných dní a situácií na všedných nevšedných miestach. Fotky, ktorých príbeh ma nezaujíma, lebo po ňom na nich nie je ani stopa. Občas však, a zväčša vtedy, keď dotyčný fotil čosi, čo sa inak fotiť nezvykne, sa tam tie príbehy objavia a práve pre také kúsky žiadne pozeranie fotiek neodmietnem.

Keď sme už pri tom, pre také kúsky naozajstnosti neodmietam ani programovo nudné videá zo svadieb, stužkových, promócií, rodinných osláv, športových aktivít a amatérskych pretekov v hocičom. Vlastne som nadšený divák podobných videí, zväčša sa síce nudím, ale občas to stojí za to. Takto som napríklad videl amatérske video z pôrodu a štvrť roka sa z neho spamätával. Tých priateľov mám rád, sú to fantastickí ľudia, len z nich mám od toho videa trocha strach. To decko zrejme v dospelosti ocení, že do svojho svadobného videa bude môcť nastrihnúť aj okamih svojho zrodu, ja by som však ako divák dal prednosť konvenčnejšiemu filmu.

To, čo by som naozaj rád videl, aj tak nikto nenakrúti. Ale bolo by to krásne a verím, že raz sa dočkám. Trebárs také svadobné video. Začalo by sa v retrospektíve, pohľadom do minulosti novomanželov, aj ten pôrod by sa mohol objaviť, nakoniec, tade sme všetci prišli, nasledovali by fragmenty z detstva, žánrové obrázky batoliaceho sa ženícha na pieskovisku, štvorročná nevesta na somárikovi v zoo, prešlo by sa k ukončeniu školy, zopár obrázkov zo stužkovej, nejaké záznamy žúrok, potom promócie, a pomaly by nastupovalo finále. Lúčenie so slobodou, on, jeho kamoši a striptérka, ona, jej kamošky a striptér. Svadobný deň, ráno, vstávanie, nikde nikto, len nevesta prebúdzajúca sa do kamery, strapatá, bez mejkapu, no hrôza. Všetci by sme vedeli, že ženích ju musí milovať, lebo toto by si inak nevzal. To isté v obrátenom garde. A potom samotná svadba, obrad, svedkovia, veselica, obžerstvo, tancovačka, únos, fragmenty zvykov, ten s rozbitým tanierom, ten s dvíhaním páru na stoličkách. Svadba sa pomaly končí, opitý kapelník balí servírku, strýko z vidieka sa domáha výslužky a kamera nasleduje novomanželov na ceste za dobrodružstvami svadobnej noci, ale nezostáva za dverami spálne, ide ďalej. Najprv rozpaky, mladý pár však čoskoro na kameru zabudne a rozdáva si to ako bez svedkov. Kameraman robí, čo môže, aby mu neunikol žiadny detail, on aj ona prijímajú hru a občas žmurknú do kamery. Pri felácii zakýva ženích, že ahoj tato, aha, pri cunnilingu nevesta, že ahoj mama, aha. A potom, o týždeň sa zíde celá rodina k nedeľnému obedu a pozrie si svadobné video. Aj k nám by sa dalo zavesiť, amatérske porno je dobrý artikel.

Najlepšie však je, že to video by sa vôbec nemuselo končiť, len by sa s každým životným jubileom hodným zaznamenania na kameru znova troška prestrihalo. Objavil by sa tam ďalší pôrod, potom trebárs rozvod a ďalší sobáš, päťdesiatka, posledný deň v práci pred dôchodkom, sťahovanie do domova dôchodcov, nákup prvých plienok na inkontinenciu, infarkt, žánrové obrázky z resuscitácie, by-pass, posledné mesiace v hospici a na konci by bol pohreb a prípadne aj kar. Video by sa odovzdalo pozostalým a mohlo by sa pokračovať.

Znie to čudne, ale mám pocit, že sledovať čosi podobné by ma bavilo aj ako celkom nezainteresovaného, nakoniec, všetko sú to chvíle hodné zapamätania.

A znie to aj bizarne, pripúšťam, ale len nedávno som bol na pohrebe, kde sa ten kameraman naozaj pohyboval a mne bolo ľúto, že nie som z rodiny, takže to video asi neuvidím.´

Ďalšie články zo stredy 11. októbra 2006
Lukáš Krivošík: Je Mečiar slovenskou obdobou Havla?
Peter Pišťanek: Každý z nás má sexuálne sny
Elena Akácsová: Mať jej hlas, všetci by mi ležali pri nohách