Inscenované zúfalstvo európskeho súčasníka

Ak umenie skutočne podáva obraz svojej doby, ak je odrazom stavu aktuálnej spoločnosti, je naša súčasnosť pomerne bezútešná. Aspoň tak sa to môže javiť divákom nesúťažného medzinárodného festivalu Divadelná Nitra 2006, ktorý v tomto roku oslávil už pätnásť rokov svojej existencie. Nemám teraz na mysli kvalitu predstavení, hoci aj o tej sa v kuloároch, profesionálnych aj laických, samozrejme viedli diskusie. Neviem či je súčasný divák presýtený experimentovaním a túži na javisku opäť len vidieť príbeh v čo najprirodzenejších divadelných formách, ale najväčší ohlas mali predstavenia, ktorých inscenovanie bolo jednoduché a skrz–naskrz divadelné, v zmysle využívania akcie, pohybu, konania. Divadlo sa ukázalo byť silné vo svojej klasickej podobe, teda tam, kde sa veci dejú a nielen rozprávajú. Pozitívne boli prijaté predovšetkým predstavenia Revízor, Soňa a Môj život, pričom najväčšie ťaháky festivalu ako Platforma a Produkt vyvolali skôr rozpaky a rozčarovanie.

Ruský Revízor Nikolaja Koľadu priviezol insitne očarujúcu a významovo alarmujúcu verziu Gogoľovej satiry a hoci režisér si s trochou sklamania počas troch odohraných predstavení uvedomoval, že slovenský divák sa nesmeje a neplače vtedy keď ruský, publikum Divadelnej Nitry bolo podľa reakcií nadmieru spokojné. Lotyšská Soňa predstavila v hlavnej ženskej úlohe muža a ponúkla anekdoticky ladený jednoduchý príbeh nenaplnenej lásky a každodennej rutiny. Alvis Hermanis sprostredkoval mužské skúmanie ženského sveta bez toho, aby sa uchýlil k vulgárnej parodizácii a možno aj vďaka tomu si získal divákov aj kritiku. Môj život Emmy Dante bol taliansky živelný a napriek tomu, že bol o smútku a bolesti zo straty syna, bol plný pozitívnych emócii. Bolo to energické komorné predstavenie s jednou posteľou, bicyklom, štyrmi presvedčivými hereckými výkonmi a dôrazom na bežné ľudské príbehy a hlboké prežívanie.

Úplne opačný efekt priniesla belgická Platforma, ktorá postavila svoju nihilistickú civilizačnú výpoveď na úspešnom románe Francúza Michela Houellebecqa. Zatiaľ čo však jeho romány o prázdnote a bezútešnosti života v súčasnom svete sú mrazivé a depresívne až na hranicu čitateľskej únosnosti, divadelné predstavenie režírované Johanom Simonsom bolo skôr únavné a zážitok z neho sa takmer okamžite rozplynul do neurčitosti a zabudnutia. Podobne ako Platforma, aj britský Produkt pripomínal v mnohých ohľadoch skôr inscenované čítanie. V prípade Ravenhillovej monodrámy to síce bolo účinnejšie, ale ani nadhľad a irónia, s ktorou sa púšťal do spoločensky pálčivých tém, neponúkli publiku žiadnu prelomovú skúsenosť. Najväčším prekvapením bola pre nezasväteného diváka hosťujúca slovenská herečka Lucia Gažiová. Ravenhill, autor a herec v jednom, oslovuje v každej krajine domovskú herečku, ktorá musí hlavne počúvať, aby správne neverbálne reagovala. Slovo povie len jedno jediné.

Ani poľské divadlo tentoraz nesplnilo očakávania. Počas niekoľkých rokov patrilo k najväčším divadelným zážitkom festivalu, v prípade Woyzecka Maje Kleczewskej boli však reakcie publika sprevádzané skôr sklamaním. Expresívna scéna prechádzala z výtvarne krásnych obrazov až k samoúčelnej roztopaši, príbeh rozprával o cynizme a povrchnosti. Napriek tomu, že chcel byť provokatívnym a neľútostným pohľadom, minul sa svojmu účinku vďaka preháňaniu, nevyváženosti a zdĺhavosti. Podobné rozpaky vyvolal aj Richard III., s ktorým prišlo Národné divadlo Praha. Režisér Michal Dočekal i scénograf David Marek vstúpili do projektu odvážne, s ambíciou preniesť na scénu predstavu, že svet je ohromná konzerva, ktorá hrdzavie krvou. Zároveň sa hlavnej úlohy zmrzačeného kráľa netypicky zhostil spevák populárnej skupiny Kryštof, o ktorom režisér v rozhovore pre festivalový časopis (Festník 5, s. 2) povedal: „Nemáme v súbore škaredšieho herca. On je naozaj strašne škaredý. Je to len optický klam, že keď si niekto vezme gitaru, postaví sa do spotu a zahrá pár akordov, môže byť sexsymbolom. To je trochu omyl.“ A na to, aby potvrdil, že mu ide o kontrast až paradox, ktorý do postavy kráľa Krajčova mladosť i postavenie popstar vnášajú, v interview dodal „Vyrovnáva sa so svojím handicapom statočne, obdivujem ho. On sám má kvôli tomu smutný osud. Dal som mu tú rolu, pretože som mu chcel trochu pomôcť.“ 

Tento ročník priniesol sklamanie aj fanúšikom pohybového divadla. Portugalský Swap trojice mladíkov experimentujúcich s pohybom a najnovšími technológiami bol jediným predstavením tohto druhu. Nevadilo, že trval len pol hodinku, postihol ho však absolútne nevhodný priestor. Hľadisko sa takmer nezvažovalo, takže väčšina divákov nevidela spodnú polovicu predstavenia a o odstupe, ktorý by pomohol vnímať výsledný tvar v jeho komplexnosti, sa nedá hovoriť ani v náznakoch. Dúfam, že sa mi už nikdy nepodarí navštíviť také zabité pohybové predstavenie.

Na podnet riaditeľky festivalu Dariny Károvej sprevádzal tento ročník Divadelnej Nitry workshop pod dramatickým názvom Smrť slovenskej divadelnej kritiky. Na jednej strane je otázne, či sa divadelná kritika skutočne nachádza v takej zásadnej kríze, a na druhej strane sa podsúva otázka, či sa týka len divadla alebo je to jav omnoho komplexnejší. Ťažkajú si aj hudobní a filmoví teoretici? Zdá sa mi, že film má v tomto prípade trocha odlišnú pozíciu než divadlo a hudba. Pokiaľ film má paralelne dva prúdy teoretickej reflexie, nazvime si ich zjednodušene vedecky zaťažený a publicisticky odľahčený, ktoré sa navzájom zdravo konfrontujú a ovplyvňujú, hudba aj divadlo majú svoje vlastné špecifiká. Hudobná vedecky zaťažená kritika sa viac-menej striktne viaže na súčasnú vážnu hudbu, publicisticky odľahčená reflexia sa týka hudby populárnej a obe, hudby i kritiky, ostávajú izolované. V prípade divadla vlastne akoby neexistovala žiadna podvojnosť, ktorá by potenciálne túto oživujúcu komunikáciu mohla priniesť. Možno je divadlo oproti filmu vnímané s väčšou vážnosťou v zmysle reprezentácie umeleckej hodnoty, možno je jednoducho menej populárne a samozrejme menej masové, a preto je mu odľahčená publicistika cudzia a mediálny priestor preň sa preto zmenšuje. Mne, ako milovníčke filmu a literatúry, a teda predovšetkým filmovej diváčke a čitateľke, tento stav nijako neprekáža, ale pokiaľ trápi vás, môžete sa samozrejme pokúšať niečo s tým urobiť. 

Ďalšie články z pondelka 2. októbra 2006
Elena Akácsová: Som... žena a čo má byť?  
Juraj Malíček: Potrebujem rudu, ponúkam ovce a tehly. Ruda nie je, čo žito?
Peter Pišťanek: Riceová chce Slovákov v Iraku