Riceová chce Slovákov v Iraku

Austrálskemu labouristickému politikovi Markovi Lathamovi chýbajú chlapskí chlapi. Politikovi prekáža, že austrálsku kultúru už neoživujú bitkári a problémoví chlapíci a rozdiel medzi mužmi a ženami je takmer nepoznateľný. Domnievam sa, že uvedený labourista by mal hľadať medzi austrálskymi kamionistami. Na Georgea Michaela sa v tejto profesnej skupine z času na čas usmeje šťastie. Alebo medzi hráčmi austrálskeho národného športu ragby. Ich kratučké nohavičky by sa mu určite páčili.

Hovorí sa, že hysterky sú dobré v posteli, ale na spoločný život sa nehodia. Muži, ktorí toto pravidlo ignorujú, prípadne ignorujú varovanie skúsenejších či lepšie informovaných priateľov, potom trpko ľutujú. Tu je zaujímavý článok o hystérii ako premenenej sexualite.

Americká ministerka zahraničných vecí Riceová chce podržať slovenský vojenský kontingent v Iraku. Osobne plne schvaľujem prítomnosť spojeneckých vojakov v Iraku, domnievam sa, že keby naši stredovekí križiaci na Blízkom východe boli dôslednejší a nekompromisnejší, nemusel by tento problém vôbec nastať, ale čo sa týka slovenských vojakov, myslím, že tam už boli dosť dlho na to, aby sme preukázali dobrú vôľu. Nech tam teraz idú Slovinci, tí mali bezvízový styk s USA už v časoch, keď ešte ani neboli v EÚ!

A dosť bolo prosíkania, zaveďme im víza!

Už nás nemusí škrieť naše podradné postavenie v EÚ, pretože okrem nášho druhoradého členstva bude už aj treťoradé: pre Bulharsko a Rumunsko.

Od nás stále niekto chce, aby sme neboli xenofóbni, no keď novinári píšu o xenofóbii Japoncov, z ich slov je cítiť až takmer obdiv. Citujem: „Japonci jsou velmi pyšní na svou rasovou čistotu. Jsou velmi homogenním národem a imigrační zákony mají neskutečně přísné. Není vůbec lehké získat dlouhodobý status rezidenta, natož občanství. Dokonce i děti ze smíšených párů nemají automatický nárok na japonský pas a o dvojitém občanství si mohou nechat zdát. Úředníci přes hranice jen tak někoho nepustí a kdo se jim nezdá, toho bez milosti klidně pošlou prvním letadlem tam, odkud přišel. A je úplně jedno, jak velká je to celebrita.“ Tak niečo také keby si dovolili chudáci Slováci, celý svet na nich uvalí hospodárske embargo. Ako je vidieť, quod licet Jovi, non licet bovi.

Ako je to s ľúbostnými vzťahmi na pracovisku? Sú osožné, alebo naopak? Zvyšujú pracovnú výkonnosť alebo znižujú?

Uvažovali ste niekedy nad poslednými slovami, ktoré by ste preniesli pred popravou? Tu máte inšpiráciu.

Zaujímavý rozhovor s českým hercom Jiřím Schmitzerom.

A na záver fajn článok o českom géniovi Járovi Cimrmanovi.

Ďalšie články z pondelka 2. októbra 2006
Elena Akácsová: Som... žena a čo má byť?  
Juraj Malíček: Potrebujem rudu, ponúkam ovce a tehly. Ruda nie je, čo žito?
Michaela Malíčková: Inscenované zúfalstvo európskeho súčasníka