www.omrtvychlendobre.sk

Toto leto bolo tvoje posledné. Tak sa maj krásne a uži si to. Teda nie uži, vieš, čo myslím. Vieš? Horí tvoja duša v pekle? Asi to nič neznamená, lebo samovrahom sa neodpúšťa, ale ja ti odpúšťam. Myslel som si, že ťa poznám, ale nie. Toto by mi nenapadlo, aj keď pripúšťam, že je to elegantné riešenie. Dobrý odchod, pamätný, ako by si povedal.

„Kto pôjde posledný, nech zhasne“ ti nehrali, len aby si vedel, ale pohreb si mal pekný, prišli aj ľudia, čo si ich nevidel od školy. Tvoja mama veľmi plakala, len jej mi je ľúto, teba nie, ty si mal čas všetko si to premyslieť. Pomyslel si aj na ňu? Na maminu? Nemohol som sa jej pozrieť do očí, teda pozrel som sa, ale vydržal som to len chvíľu. Akoby sa na mňa zvalila stodola. Ok, nechajme to.

Ten Silvester evidentne padá, podľa možnosti skús nechodiť, ja by som možno ducha ustál, aj strašidlo, ale nebudem tam sám. Ty si asi samotu poznal, čo? Nebudem predstierať, že ťa chápem, alebo že ti rozumiem, len dúfam, že som ti naozaj nemohol pomôcť. Že ti nikto nemohol pomôcť a takto je ti lepšie.

Napíšem o tebe celkom cudzím ľuďom, na chvíľu vtrhnem do ich životov a možno ti odpustí ktosi ďalší. Absolútne netušia, kto si bol a čím si mohol byť, nevedia, čo si mal rád a čosi neznášal, nepoznajú ťa a už ani nespoznajú, ale to preto, že si im nedal šancu. Nikomu si ju nedal. Ja im to nepoviem a ty už nemôžeš. Ostal si hrdý až do konca. Ani sme sa nerozlúčili, kurva.

Nemôžem dať tvojej smrti zmysel, nikto nemôže.

Ľudia umierajú, taký je život. Tento rok je smrti v mojom okolí nejako priveľa. Neviem trúchliť sám, alebo nechcem, to je jedno. Neviem založiť web stránku, ani blog, ale urobil by som to. Tá stránka by sa volala www.omrtvychlendobre.sk a slúžila by všetkým živým, čo potrebujú čosi napísať o svojich mŕtvych. Bolo by to miesto, kde by sa vždy dalo nad kýmsi zaplakať, lebo občas si poplakať potrebujeme. A bolo by to aj miesto, kde by sa dalo napísať všetko, čo nestihlo byť povedané, ale malo. Pre poriadok, pre pokoj, preto, aby sa veci dali ukončiť a mohlo sa ísť ďalej.

Viem si celkom živo predstaviť, ako by tá stránka fungovala. Boli by to vlastne také kondolencie on-line prístupné komukoľvek. Ľudia by tam mohli spomínať na svojich mŕtvych, aby sa živí poučili, mohli by si vypisovať vtipné historky mŕtvych, aby sa živí pobavili, a mohli by len tak pobudnúť medzi spomienkami na mŕtvych, aby nezabúdali, že život je fajn. Teda nie je, ale dá sa zvoliť aj tento prístup a ubieha to akosi ľahšie. Na Dušičky by sa tam mohli páliť virtuálne sviečky a kto by ich mal najviac, za tým by nám bolo najviac smutno.

Kým takýto web nie je a potrebujete komusi, kto tu už nie je, čosi povedať, urobte to pre dnes tu. Dnes budem trúchliť s vami, keď už vy trúchlite so mnou. Mŕtvym nepomôžeme, ale my živí si pomôcť môžeme.

Ďalšie články z utorka 12. septembra 2006
Eli Elias: Kapitola štrnásta – Mužské sprisahanie alebo Ako byť najlepší sumo na Trajdalkoch
Dušan Mikušovič: Plus jeden denník
Jozef Václavek: Žaba, korytnačka, ďateľ – kto je rýchlejší?