Kapitola jedenásta - Mafiánska žúrka alebo Ako zdrhnúť špeciálnemu komandu

Ráno na Trajdalkoch bolo tiché, len ftáci čvirikali o dušu spasenú a dožadovali sa nového dňa. Ležali sme s Taríkom v sieti a nespali sme. Ani sme nehovorili. Len sme boli. Už dlho mi nebolo tak dobre. Teraz som bola ochotná odpustiť mu úplne všetko. A čo bolo ešte dôležitejšie, bola som ochotná odpustiť úplne všetko aj sebe.

Tieri cvičil v matkinej záhrade medzi mrkvami tajči a segra s matkou robili pre fšetkých raňajky. Z kuchyne bolo počuť štrnganie príborov a Mangino pospevovanie Vejkmi ap bifór ju gogo.

„Raňajky, umelci!!!“ zakričala matka a začala o seba trieskať dve panvice ako v pionierskom tábore.

A potom sme sa viezli v mojom aute, ja, Tarík, segra a Tieri, a rozmýšľali, čo s načatým večierkom, keď Tarík povedal: „A nešli by ste večer so mnou na taký mafiánsky čurbes?“ A my že išli, a tak sme šli spať, aby sme boli večer čerství.

Cestou na šábes sme sa zastavili po Princeznú, ktorý sa dožadoval stretnutia so mnou, poneváč riešil ďalšiu krízu so Stíhačkou. A tak som mu, koniec koncov ako vždy, rada ponúkla svoje zvädnuté rameno.

Akcia sa odohrávala v industriálnej štvrti na okraji mesta v obrovskom autobazári. Už samotné miesto bolo dosť čudné. Smrdelo benzínom a mazacími olejmi. Strážili ho hrdinskí esbéeskári, celí v čiernom. Bol to obrovský hangár, v ktorom boli na zdvihákoch rozrobené autá. V strede trónil starý mercedes. Vyzeral, ako by ho všetci uctievali ako obeť pravidelného rituálu. Okrem Tieriho angličtiny tu bolo počuť najmä ukrajinčinu a, pochopiteľne, slovenčinu. Boli tu buď veľkí bezkrkí chlapci, ktorí vystupovali z ešte väčších džípov, alebo robotnícke kádre so špinavými upracovanými neumyteľnými rukami, ktoré na nich zbožne hľadeli. No a potom ešte vystajlované kurvy. Veľa kuriev.

Tarík nám vysvetlil, že títo ľudia sú schopní zohnať mu do tých jeho reklamných spotov akýkoľvek automobil, veteránom počnúc a londýnskym poschodovým autobusom končiac, a tak je preňho nevyhnutnosť udržiavať s nimi priateľské kontakty, lebo inak je v riti. A ešte povedal, že to, čo uvidíme, sme určite ešte nevideli, a že nech sa bude diať čokoľvek, máme sa tváriť, že to je normálka.

Segra bola otrávená jak malajský šíp, poneváč Princezná visel na jej Tierim ako osa na mede a občas sa ho letmo, akože mimochodom, dotýkal.

Vonku opekali dve prasatá prasa a hrala diskohudba tac-tac. Rozhodla som sa, že dnes už fakt nepijem a budem dávať na všetkých pozor, aby som sa neuchlastala, kým sa Lele vráti z predĺženého víkendu u otecka a jeho staronovej frajerky.

Asi dve hodky to vyzeralo ako normálna nudná párty, s tým rozdielom, že sme sa nenudili, poneváč Tieri s Princeznou predohrávali scénky z buzerantského partnerského života. Tak to teda bola iná prča. Segra bola stále nervóznejšia, lebo Tieri to hral tak dobre, ako keby s tým mal bohvieaké skúsenosti, a tak v nej začalo klíčiť semienko podozrenia na tému jeho skutočnej sexuálnej orientácie. Potom sa zotmelo a všetci hostia sa zhromaždili vo vnútri hangáru okolo starého mercedesu. Automatické vysúvacie dvere na hangári sa pomaly zatiahli a medzi osadenstvom žúrky nastal stav vzrušeného očakávania.

Majiteľ autoservisu a bazáru v jednej osobe, drobný šťúply Ukrajinec Vova, vybehol na strechu mercedesu za ovácií a jasotu okolostojacich.

„Kamarati, zaméstnancy, chostija! Fitam vas na ežemesačnoj parti. Ja dufam, še vy budete mať topri reľax i sapafu. Za to še stale montujete a skladate nofe a nofe autobobili, možete teraz jeden, ako fždy, zdemolovať. Zděno, ideš!“ povedal Vova a podal jednému z mužov obrovské kladivo. Ten sa postavil vedľa neho na strechu auta a obrovským mocným šmahom rozbil kladivom predné sklo mercedesu na mraky. Spoločenstvo to ocenilo mohutným potleskom a súhlasným piskotom. Odkiaľsi sa vyrojili muži s hevermi a bejzbalovými pálkami v rukách a trieskali na striedačku do mercedesu, čo im sily stačili. Ostatní zatiaľ jačali od radosti a mohutne ich podporovali. Odrazu sa spomedzi odparkovaných áut vymotal muž na terénnej motorke a začal skákať po kapote auta, takže o desať minút vyzeralo ako poklad z kovošrotu. Keď sa naňho pokúšali vyliezť dvaja chlapíci na štvorkolkách, Tarík povedal: „Poďte, o chvíľu ho zapália a budeme smrdieť jak tchori. Mám niečo lepšie.“

„Ešte lepšie? Neverím!“ poznamenala som s iróniou sebe vlastnou a vypadli sme. Zastali sme na konci odstavnej plochy pred obrovským vojenským vozidlom.

Skoro som omdlela, keď sa jeho poklop prudko otvoril a na strechu auta vyskočil šťúply Vova.

„No, idite! To ste ešte vy nevídeli, idite suda!“

Spýtavo som sa pozrela na Taríka, ale namletý Tieri s Princeznou už liezli dnu. Segre už bolo všetko jedno, a tak sa natlačila za nimi.

Vliezla som do uzučkého priestoru s malými prierezmi vpredu.

„Fitajte f mojom rúskom obojživelniku. Vy uvídite, že on iďot po suši i cez fodu.“

Šli sme asi šesťdesiatkou po bočnej ceste tretej triedy. Známy exhibík Princezná a jeho nový kamoš Tieri sa nasúkali do úzkeho otvoru a teraz trčali z poklopu vozidla. Nad hlavou im viala sovietska zástava a oni spievali z plného hrdla sajuz nerušimyj. Z periférnej asfaltky sme sa odrazu ocitli na výjazde na Prístavný most a ja som začala šípiť prúser.

Tarík, známy flegmoš, na mňa hľadel s pobaveným úsmevom a čakal, kedy sa začnem dožadovať vystupovania. Netrvalo ani päť minút, keď sme zasa zbehli pod most z druhej strany Dunaja. „Vy teraz uvídite, kak obojživelnik preplavajet Dunaj,“ oznámil nám nadšene Vova.

„What?“ vytriezvel okamžite Tieri, keď pochopil, že stojíme na brehu rozbujnenej rieky a v očiach mal smrť. Načo si Tarík skoro cvrkol do textilu. Tieri je klaustrofobik a keď sa začal poklop zatvárať, jačal jak o život, že chce ísť von. Bola som mu prenesmierne vďačná, že som to nemusela urobiť ja. A tak sa majiteľ rozhodol, že brázdiť vlny Dunaja bude inokedy a s inou posádkou a že ideme radšej do baru.

Prešli sme cez Most SNP, dali si kolečko okolo Prezidentského paláca a odparkovali sme pod sochou partizána na Námestí SNP. Neviem, ako je to možné, ale jazdili sme po meste dobrú polhodinu, a nestretli sme jediné policajné auto.

Do baru Celentano sme dorazili v najlepšom. Práve sa začínal dámsky striptíz a ukrajinský majiteľ servisu sa usadil k baru. Odvážne hľadel hore, striptérke rovno medzi nohy, takže posledných päť minút mu tancovala dva centy nad nosom. Princezná jačal nadšením a konkuroval zatiaľ striptérke svojimi sexy tanečnými kreáciami na parkete v zadnej časti podniku, takže diváci sa nevedeli rozhodnúť, ktoré vystúpenie je atraktívnejšie. Princezná sa profesionálne ovíjal okolo tyče a robil zmyselné grimasy. Tieri, vychovaný v divokom Londýne a žijúci v jebnutom Elej, vyskočil odrazu na bar a začal dávať so striptérkou tanečky. Ale skôr, než by ktokoľvek z nás povedal kukurička, schytil ho chrabrý esbéeskár, prehodil si ho cez plece ako zajaca a niesol ho hore schodmi von z podniku. Vybehli sme so segrou a Taríkom na ulicu, kde práve esbéeskár zľahka fackoval Tieriho a ten sa išiel pošťať od smiechu.

„Máš nejaký problém, ty černá opica?“ tlačil svojím vypracovaným hrudníkom vychrtnutého Tieriho k múru.

„A ty máš nejaký problém, ty skurvený biely tlstý kovboj?“ rozbehla sa k nemu segra odzadu a kopla ho špicatou topánočkou z celej sily do riti. „Ešte raz sa ho dotkneš, a volám na ambasádu. Je to vládna návšteva u Fica, ty kokot jebnutý!“ Ach áno. Zavádzanie. To jej vždy išlo.

Bravčová hlava sa otočila, že moju sestru zabije, keď sa z megafónu ozvalo: „Tu polícia Slovenskej republiky. Nehýbte sa. Ste obkľúčení. Pomaly vyjdite s rukami nad hlavou a ľahnite si na zem,“ a nad hlavami nám zavrčal vojenský vrtuľník.

Zatmelo sa mi p

Eli Elias  viac od autora »
Vaše reakcie [20]