Stop zneužívaniu prírody na komerčné účely

Kedysi dávno, počas zlatých čias internátneho života, sme sa s pár ďalšími ľuďmi zabávali hrou na takzvaných anarchistov. Založili sme si s týmto cieľom Anarchistickú sekciu a Slovenskú organizáciu Zmrdov A Pošukov, čím pozdravujem členky a členov oboch organizácií. Naša anarchia nespočívala v demolovaní výkladov mekdonaldov, ani v plánoch na zničenie systému. Celý náš program sa postupne vykryštalizoval do troch bodov:

1. Do budov, ktoré majú špeciálne určený vchod a východ, vchádzame zásadne východom a vychádzame vchodom.
2. Cez cestu prebiehame zásadne na červenú a stojíme na zelenú, teda pokiaľ to nie je nebezpečné. V takom prípade je povolené tento bod ignorovať.
3. Nepoužívame výrobky komerčne zneužívajúce vitamín C.

O bode číslo tri by som rád teraz pohovoril dlhšie, pretože aj dnes, o desať rokov neskôr, sa ukazuje ako veľmi životaschopný, i keď od posledného zjazdu oboch organizácií už uplynulo veľa zím.

Komerčným zneužívaním vitamínu C sa rozumie zákerná aktivita výrobcov, ktorí do svojich výrobkov nasilu pridávajú vitamín C, alebo to aspoň deklarujú na obale, i keď je jasné, že zo samotnej povahy týchto výrobkov tam vitamín C nemá čo robiť. Druhým prípadom zneužívania boli výrobky, kde je vitamín C samozrejmou súčasťou, ale výrobca aj tak na obale vypichol jeho prítomnosť, akoby išlo z jeho stany o nejaký špeciálny počin, za ktorý si zaslúži odmenu vo forme vyššej maloobchodnej ceny.

Možno si už nepamätáte, ale v polovici 90. rokov bol vitamín C úžasným módnym hitom. Nálepka „Obsahuje vitamín C“ vravela, že tento umelohmotný džúsik je univerzálnym liekom na všetky neduhy a jeho pitím sa nielen zbavíte zdravotných problémov, ale zároveň získate schopnosť liečiť obyčajným dotykom pravej ruky a čím viac toho vypijete, tým skôr svitne mier na Blízkom východe a deťom v Afrike začnú brušká odpúchať.
Ale opýtal sa niekto samotného vitamínu C, či si praje byť stelesnením všetkých týchto vecí, či si želá, aby jeho meno pomáhalo predávať šitné výrobky od jogurtov až po zubné pasty? Kto dal marketingovému svetu právo takto si uzurpovať kus matky prírody a spraviť z neho hlúpe posolstvo pre nakupujúcu masu? Toto boli dôvody, pre ktoré sa žiadny z riadnych členov ASE a SOZAP ani len nedotkol ničoho poškvrneného podlým komerčným zneužitím nešťastného vitamínu C. Teda, raz si Wonder nevedomky umyl zuby pastou, na ktorej si až neskôr všimol veľký nápis „+ Vitamín C“ ale hneď si ich začistil inou, k vitamínu C korektnou zubnou pastou, a tak sme mu to nakoniec odpustili.

Ako sa ukázalo, činnosť našich organizácií čoskoro slávila úspech. Pod tlakom nás nenakupujúcich angažovaných anarchistov výrobcovia postupne upustili od vitamínu C ako symbolu zdravia pre celú rodinu. Dnes ho už len málokto vyťahuje na svetlo obalov, vitamín C si zasa spokojne žije tam, kde je jeho miesto, teda celkom dole v povinnej informácii o zložení 100 gramov výrobkov, do ktorých právom patrí. A hoci ho nikto umelo nepridáva do zubnej pasty, ani do šampónov a deodorantov, ľudstvo tým zasa až tak neutrpelo. Žiaľ, naše víťazstvo možno považovať iba za čiastočné. Len čo sme opojení úspechom stratili ostražitosť a de facto rozpustili obe organizácie, marketing si našiel iné obete. Vitamíny A, B a E rýchlo postihol osud len nedávno zachráneného céčka. A keď sa minuli vitamíny, prišla na rad jojoba, aloa vera, listy čajovníka a najnovšie aj nešťastné bakteriálne kultúry, najmä bifidus essencies a lactobacillus acidophillus, bez ktorých sa už dnes zaobíde len máloktorá reklama.

Čo bude ďalej, keď punc zázračnosti a marketingový potenciál stratia aj tieto drobné a nevinné kultúry? Môžeme sa len domnievať, kam až zájdu výrobcovia v snahe ukázať, že ich výrobok je spásou svojho kupca? Dočkáme sa časom jogurtov s veľkými nápismi „Obsahuje jeleňa“ na viečkach? A mamička sa bude prechádzať medzi regálmi a keďže chce to najlepšie pre seba, svoje deti a celú rodinu, vyberie si práve takto aditivovaný výrobok a bude spokojná, že nekúpila nejaký bežný jogurt obsahujúci len mlieko, jahody, trošku vitamínu C a nejakú tú biokultúru, ktoré majú obdobie svojej mediálnej slávy dávno za sebou a dnes už len spokojne driemu na dne téglika a spomínajú na strašné časy, keď to boli ony, čo museli celý ten jogurt predať.

Ďalšie články zo štvrtka 14. septembra 2006
Ester Ralbovská: Čím zabiť pol dňa? Plnenou paprikou
David Reten: Týždeň so slovenskou klasikou 
Imrich Rešeta ml.: Starrrósti a strrrásti tínejdžérrrov