Buď pochválená, umelá hmota!

Odkedy som sa z rodnej hrudy odsťahoval do hlavného mesta, opakoval sa nasledujúci rituál každý piatok, neskôr každý druhý piatok, potom raz za mesiac a teraz už len občas a nepravidelne. Z jeho podstaty sa však za 10 rokov nevytratil ani ten najmenší detail, čo i len veľkosti polovice najmenšieho dielika na logaritmickom pravítku.

(Niekto klope na dvere.)

Mama (pozerá na nástenné hodiny): „To bude asi Rado.“

Otec (pozrie na nástenné hodiny, potom na mamu): „Ešte nie, vlak prichádza až päťdesiat.“

Mama (ide k dverám): „Možno išiel už tým skorším, kto sa v ňom má vyznať.“

Otec mlčí.

Mama (otvára dvere, za dverami stojí Rado): „Ale, vitaj!“

Rado (vstupuje do bytu, kladie na zem vak a vyzúva sa): „Ahojte!“

Otec (prichádza z kuchyne do chodby): „Nie si tu nejak skoro, nemal si prísť až tým päťdesiat?“

Rado (vyzutý prenáša vak do kuchyne): „Už chodí tridsaťpäť.“

Obaja rodičia idú zaradom za Radom.

Mama (už v kuchyni): „Nádoby si priniesol?“

Rado (previnilo): „Zabudol som, donesiem nabudúce.“

Hrobové ticho.

Otec (po chvíli): „A čo nové?“

Rado (nadychuje sa)...

Mama (podráždeným hlasom): „A do čoho si zoberieš v nedeľu jedlo, keď si mi všetky nádoby odniesol? Odkiaľ si myslíš, že mám brať stále nové?“

Otec: „Myslel som, že ten vlak chodí päťdesiat...“

Rado: „No ale teraz menili grafikon, už chodí tridsaťpäť.“

Otec: „Aha.“

Mama: „Ešte som ti to aj hovorila, aby si mi tie nádoby nezabudol priniesť, na čo tam ty myslíš, v tej Bratislave?“

Otec: „A v Bratislave je čo nové?“

Rado: „V škole nám...“

Mama (veľmi nahnevaná): „Lebo ty si tam tie nádoby kdesi hromadíš a ja som minule chcela vziať na záhradu koláč a nemala som ho do čoho dať. Načo ti tam je toľko nádob? Čo s tým v tej Bratislave robíš?“

Scéna o hodinu končí Radovým prísľubom, že najbližšie už donesie všetky nádoby a ešte sa aj po susedoch pozrie, či nejaké neostali. Mamu to upokojí a naloží mu plný tanier bryndzových halušiek.

Nejaký čas som si myslel, že nekonečná recyklácia plastových obalov z nanukových tort, rodinných balení jogurtov a kýblikov z kilovej horčice je našou rodinnou zvláštnosťou. Že to len u nás mama považuje pôvodne jednorazové obaly za hodné maximálnej ostražitosti, pretože ich zásoba je to, čo odlišuje bežnú starostlivú matku od skvelej gazdinky. Ale časom, ako som občas o podobnú tému zavadil s rovesníkmi, som zistil, že plastové nádoby, starostlivo odložené po konzumácii pôvodného obsahu, majú obrovskú hodnotu v mnohých ďalších rodinách. Dokonca aj v takých, kde k plastu ako takému nemajú žiaden vyslovene pozitívny postoj. Zabudnuté nádoby a predstava jedla, ktoré jedného dňa nebude do čoho zabaliť, sú časovanou bombou podstatnej časti tunajších rodín. Plná špajza prázdnych plastových obalov je rovnaká spomienka na detstvo ako naslinený mamin kapesník nekompromisne utierajúci špinku okolo našich úst.

Bližším pozorovaním sa ukázalo, že nejde ani tak o to niekam zabaliť jedlo, ako o nutkanie používať práve obaly získané ako vedľajší produkt nákupu potravín v nich zabalených. Ponúknutá alternatíva nákupu špeciálnych plastových nádob aj s pasujúcimi vrchnáčikmi sa alebo nestretla s pochopením, alebo, ak aj boli špeciálne nádoby prijaté, nijako to nezabránilo v ďalšom hromadení téglikov a kýblikov.

To je vskutku zaujímavé zistenie. Svedčí o tom, že staré pudy z matiek nevyhnalo ani pôsobenie modernej civilizovanej spoločnosti. Inštinkt skákania po pierka ponad ploty ako obľúbenej disciplíny našich babičiek sa zmenil na honbu za lisovaným plastom našich mám. Menia sa okolnosti tej ktorej doby, ale podstatné je, že vždy sa dá nájsť niečo, čoho by bola veľká škoda, ak by sa len tak vyhodilo. Generácia peria bola vystriedaná generáciou umelej hmoty. Som zvedavý, čím budú svoju zdatnosť vo vedení domácnosti prejavovať o dvadsať rokov moje rovesníčky, príslušníčky informačnej generácie. Žeby v každej špajzi dobre naštosované napaľované cédečká, na ktorých ešte ostalo troška miesta a tak sa tam dá ešte nejaká drobnosť dopáliť? A keď dieťa príde z internátu a zabudne priniesť médiá, čo si na nich v nedeľu odnieslo od mamičky nagrabované empétrojky, dostane najskôr prednášku a až po nej vychladnuté halušky.

Ďalšie články zo stredy 23. augusta 2006
Lukáš Krivošík: Harabín a občianske vlastenectvo
Peter Pišťanek: Staršia kolegyňa a konzervatívny mladý muž
Michaela Malíčková: Krehká Islanďanka Björk pod režisérskou taktovkou dánskeho despotu
Ján JoFIX Čičmanec: Špička v pretekárskych hrách