Sú profesie, ktoré pre svojich vykonávateľov znamenajú oveľa viac ako len zamestnanie, kam si chodia zarábať na každodenný chlieb a cigarety. Sú to zároveň diagnózy, väčšinou združujúce ľudí rovnakých osobných preferencií s veľmi podobným postojom k životu a okoliu. Napríklad učiteľky, revízori, alebo vrátnici. Vrátnikom sa človek nestáva, vrátnikom sa človek musí narodiť.
Skúste sa len vžiť do situácie: Ráno vstanete a idete do práce. Tam si sadnete na vrátnicu nejakej väčšej budovy a pred očami vám osem a pol až dvanásť hodín denne defilujú ľudia ponáhľajúci sa za svojimi vecami. Drvivá väčšina z nich vás nijako nepotrebuje, priam ste im ukradnutý a svoj nezáujem dávajú najavo najmä tým, že o vás nejavia žiaden záujem. Na druhý deň to isté, na tretí deň možno – koľké spestrenie – nočná služba, keď ani len tí ľudia nechodia okolo. Nuda, nuda, príšerná nuda a čo je zo všetkého najhoršie, vaším najbližším kolegom je zasa len iný vrátnik, podobný odľud ako vy sám. Práca, na ktorú treba talent, pretože človek túžiaci po čomkoľvek zaujímavom by to nevydržal ani týždeň.
Z tohto pohľadu sa nemožno veľmi vrátnikom čudovať. Koniec koncov, znepríjemňovať život ľuďom vstupujúcim do ich budovy je jediná zábava v ich neveľmi spektakulárnom pracovnom živote. Kto z nás by na ich mieste občas nedostal chuť len tak si pobuzerovať pár nešťastníkov? Byť ja vrátnikom, keby ma nasrali, nepustím bez občianskeho ani nohu, a takto pekne až popod nos by mi ho museli ukazovať a ešte aj tak by som ich nepustil, kým by si po nich niekto neprišiel dole. Chvála pánu Bohu, vrátnikom nie som, chvála pánu Satanu, sú nimi občas aj oveľa väčší mizantropi, ako by som ja vedel byť. Okrem spomínaného prirodzeného talentu potrebujú pre svoju prácu už len jedinú vec – nariadenie, ktorého sa držia ako Slota fľašky, pretože to nariadenie je nielen ich jedinou istotou v džungli rôznych špekulantov neochotných hocikomu otŕčať občiansky preukaz, ale pravdepodobne aj jedinou vecou, ktorú si ako-tak dokážu zapamätať. Nariadenia dostávajú od svojho zamestnávateľa aj s dodatkom, že postup, ktorý požadujú, je plne v rámci zákona a každý, kto by tvrdil niečo iné, je narušiteľ a treba sa mu vyhrážať v rozmedzí od „zapíšem si vás“ až po „zavolám políciu“.
K vrátnikom v princípe možno zachovať len tri dlhodobo udržateľné postoje. Môžete sa im prispôsobiť, to znamená, že občiansky stále pri sebe a poslušne ho dať do ruky každému jednému, aby si vás zapísal a ešte aj porovnal fotku, či to ste naozaj vy. Môžete použiť taktiku nastavenia druhej tváre a dúfať, že zdravením, úsmevmi, nebodaj zdvorilostnými frázami obmäkčíte vrátničie srdcia a oni, zabárajúc pohľad niekam do výstrihu, radi zabudnú, čo vlastne chceli. Pochopiteľne, ide takmer vyslovene o ženskú taktiku účinnú najmä na vrátnikov esteticky podpriemerného vzhľadu, ktorá však v skutočnosti nemá od prostitúcie až tak ďaleko, ako by ste si priali. A treťou možnosťou je vojna. Večná, systematická, neľútostná a najlepšie ich vlastnými zbraňami – teda oháňaním sa nezmyselnými zákonmi a nariadeniami. Keďže takúto vojnu so striedavými úspechmi vediem už dlho, nakoniec som sa predsa len pozrel, čo všetko o tom celom hovorí zákon. A bol som príjemne prekvapený.
Reč je o zákone na ochranu osobných údajov. V paragrafe 10, odstavec 4, sa venuje priamo prevádzkovateľom budov získavajúcim osobné údaje na identifikáciu fyzickej osoby pri jednorazovom vstupe. V tomto prípade dáva vrátnikovi právo požadovať od návštevníka meno, priezvisko, titul a číslo občianskeho preukazu alebo cestovného dokladu, pričom to znamená aj daný doklad predložiť ku kontrole. Toto je ten odsek, ktorým dokáže svedomitý vrátnik priviesť človeka do varu, poprípade k zrušeniu dohodnutého stretnutia v budove, ktorú tak oddane stráži. Ale situácia v skutočnosti nie je taká zlá. Vrátnik má svoje práva (i keď len málokedy aj svoje opodstatnenie), ale má aj svoje povinnosti, a to vskutku absurdné.
V prvom odseku toho istého paragrafu sa píše, že prevádzkovateľ je pri získavaní osobných informácií povinný poskytnúť túto pestrú zmes údajov o sebe:
- Názov, sídlo alebo trvalý pobyt prevádzkovateľa (poprípade sprostredkovateľa, teda nejakej strážnej služby).
- Účel spracúvania osobných údajov.
- Ďalšie doplňujúce informácie vrátane preukázania vrátnikovej totožnosti a jeho oprávnenia, že môže získavať osobné údaje práve v tejto budove, ktoré musí na žiadosť bezodkladne predložiť.
- Poučenie o dobrovoľnosti odovzdania osobných údajov a následkoch odmietnutia.
- Okruh príjemcov, ktorí budú mať prístup k zvereným osobným údajom. V tomto prípade to môže znamenať aj osobné zoznámenia sa so všetkými ostatnými vrátnikmi, upratovačkami a náhodnými okoloidúcimi, skrátka s každým, komu dávajú do rúk knihu s vyzbieranými údajmi, aby sa do nej zapísal.
A na záver aj poučenie o existencií práv dotknutej osoby.
Ale nielen toto sú vítané spestrenia v rámci toho, že okrem jeho obetí by aj samotný vrátnik mohol dodržiavať zákon.
Prichádzame k odseku 5. Citujem: „Prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, ktorý v priestoroch prístupných verejnosti získava osobné údaje, zabezpečí diskrétnosť pri ich spracúvaní.“ Myslím, že námietka proti zošitu váľajúcemu sa na pultíku, do ktorého môže v lepšom prípade nazrieť každý, kto má prístup na vrátnicu, v horšom prípade každý, kto ide okolo, nie je presne to, čo sa myslí „diskrétnosťou pri spracúvaní osobných údajov“. Keď to na vás príde, nie je nič ľahšie, ako trvať na tomto bode, nehovoriac o tom, že v duchu paragrafu 13 môžete okamžite po vašom odchode z budovy poslať na vrátnicu kontrolu, ktorá overí, či boli vaše osobné údaje riadne zlikvidované, keď už uplynul dôvod ich získania.
Na záver som si nechal najčervenšiu čerešničku, dokonale popierajúcu celú podstatu fungovania vrátnikov, tak ako ju poznáme u nás.
Paragraf 10, odsek 6: „Získavať osobné údaje... zaznamenávaním úradných dokladov na nosič informácií možno len vtedy, ak s tým dotknutá osoba písomne súhlasí.“ Teším sa, ako zasa niekam prídem a budem trvať na tom, že áno, vrátnik má právo vidieť môj občiansky, aby si overil, či číslo na ňom sedí s tým, ktoré mu uvádzam, ale ak by si chcel toto číslo niekam zapísať, bude najskôr musieť odo mňa dostať písomný súhlas. Na jeho pohotovú odpoveď „Tak ja vás nikam nepustím“ treba spakruky použiť druhú polovicu toho istého odseku: „Súhlas dotknutej osoby si prevádzkovateľ ani sprostredkovateľ nesmú vynucovať ani podmieňovať hrozbou odmietnutia zmluvného vzťahu, služby, tovaru alebo povinnosti ustanovenej prevádzkovateľovi alebo sprostredkovateľovi zákonom.“ Uznávam, ten odsek nás možno má chrániť pred celkom inými situáciami, ako je styk s vrátnikom, nuž ale zákon je zákon – a ten veru žiadny vrátnik nepreští, ani keby si tri dni šporil.
V konečnom dôsledku sa netreba sťažovať vrátnikovi, ale prevádzkovateľovi budovy, pokojne aj vtedy, ak je to váš zamestnávateľ. Firmy, ktoré si budujú seriózny imidž, nerady porušujú zákon priveľmi viditeľne, takže som presvedčený, že v istých prípadoch sa dajú drobné bitky v rámci vojny proti arogancii vrátnicových automatov v ľudskej koži doviesť do víťazného konca. V prvom rade však ide o zábavu, na ktorú treba mať čas a chuť. Vrátnikov môže pri nude tiahnucej sa ich životom každá podobná komunikácia len príjemne rozptýliť a troška tréningu občianskeho sebavedomia pomôže každému z nás. Napokon, občiansky preukaz môžete vytiahnuť hocikedy, celú hru tým v danom momente bezbolestne ukončíte a ak záver zaklincujete vetou „Nezabúdajte, že nie ja som tu kvôli vám, ale vy ste tu kvôli mne“, pocit z pár užitočne strávených minút je na mieste.
<
Rado Ondřejíček viac od autora »
Vaše reakcie [30]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Dovolenka snou