Modla euroľavičiarov esesákom

Pravidelné mohamedánske okienko si opäť odbijeme bez komentára, aby nás nikto nemohol obviniť z protiarabského rasizmu:

Európa v plameňoch.
Európa, prebuď sa!
Každá trpezlivosť má svoje medze.
Mohamedán hrajúci sa na fotografa sfalšoval snímky.
Otec kvôli Alahovi podrezal hrdlo dcére.
(Koniec mohamedánskeho okienka.)

Günther Grass patrí k tým západným ľavicovým intelektuálom, ktorých celkom znášam. Už len pre jeho Plechový bubon, ktorým som sa síce v románovej podobe nikdy nedokázal prehrýzť, ale ktorý sa mi vždy páčil vo filmovej podobe, akú mu dal režisér Volker Schlöndorff. Ten film mám rád. Aj mňa prekvapilo, že vášnivý bojovník proti nacizmu Grass bol za vojny príslušníkom zbraní SS.

Nikto nechápe, prečo sa priznal až teraz. Podľa mňa to nie je nič iné, len príslovečná nordická lesť.

V každom prípade, staručký spisovateľ musel vopred rátať, že sa stane cieľom kritiky. Ale čo by človek nespravil pre podporu predaja svojej novej knihy?

Na jednom webe som našiel zopár tipov na súlož vo vode. Vraj je riskantné ísť vo vode ďalej ako po bežné dráždenie, najmä partnerkino zdravie môže byť pri vaginálnom pohlavnom styku vo vodnom prostredí ohrozené, ale proti gustu nie je dišputát.

Keď v druhej polovici 70. rokov prišla punk-rocková revolúcia, bol som práve adolescent a priamočiara agresívna hudba a okázalo proklamovaný nihilizmus tých strapáčov ma tiež očaril. Pamätám sa, že sme vtedy chodili v dlhých kožených kabátoch, pozachraňovaných z povál. Lenže pre mňa to bola len móda jednej-dvoch sezón, rebelom som nikdy nebol, tá hudba ma veľmi rýchlo znudila svojou monotónnosťou a jednorozmernosťou, popritom som počúval zaujímavejšie a pre mňa inšpiratívnejšie veci, takže onedlho bol pre mňa punk-rock mŕtvy. Strašne ten čas letí, veď punk-rock má už tridsať rokov!

Punk-rock vznikol v Británii a nikde inde vzniknúť ani nemohol. Ten nihilizmus majú Briti akosi v krvi už od čias Cromwella. Dokazujú to aj anglickí opilci, ktorí sa za posledné roky stali postrachom bratislavských ulíc.

Fest opilcom a duchovným punkerom bol aj Filip Topol. Kto ho mal dakedy možnosť vidieť, ako kedysi opitý koncertoval so svojimi Psími vojakmi, ako mlátil do klavíra rozbitými prstami a krv striekala na všetky strany, ten so mnou iste súhlasí. Nejedno javisko nejednej osvetovej besedy v bývalom Československu je dodnes ako poprskané hnedými bodkami zaschnutej krvi. Dnes tento človek akosi vymäkol a polepšil sa. A poskytol veľmi pekný rozhovor.

Môjmu obľúbenému Paulovi Johnsonovi vyšla nová kniha, Dejiny umenia s podtitulom Nový pohľad. Petr Volf v Reflexe napísal recenziu, zdá sa, že sa mu tá kniha vôbec nepáči. Mne áno, dokonca veľmi. A súhlasím aj s citovanými a kritizovanými Johnsonovými vyhláseniami na účet niektorých výtvarníkov.

Výtvarník a pedofil Opočenský je už vonku z basy, prečítajte si rozhovor, takáto rekreácia by asi urobila dobre každému. Opočenský sa tam dokonca vyučil za zámočníka. To ja by som dal prednosť stolárčine, najradšej umeleckej. Drevo mi vždy voňalo a vyrábať nábytok by ma bavilo. Keby som tak vedel robiť s drevom ako so slovom, v živote by ste už odo mňa neprečítali ani vetu, to vám garantujem!

Ďalšie články z pondelka 21. augusta 2006
Elena Akácsová: Peklo s ľudskou tvárou
Rado Ondřejíček: Zabavte sa s vaším obľúbeným vrátnikom
Vilma Choteková: Emocionálny fast food o láske