Týždeň pod psa

Mojou zásadou je čo najmenej politiky. Dnes sa tomu, zdá sa, neubránim, ale nečakajte odo mňa nejakú zrelú politickú publicistiku. Na to máte Krivošíka.

Minulý týždeň som sa neubránil spomienke na jar 1990. Bola to krásna jar, plná optimizmu a radosti. Myslím, že každý vášnivý antikomunista tú radosť vtedy zdieľal so mnou. Prežíval som svoje posledné mesiace ako strážca parkoviska, ale už som plánoval založiť si vlastnú reklamnú agentúru (čo sa onedlho aj stalo a vydržala mi zopár príjemných rokov, kým som ju v Prahe neprejedol a neprepil – ale to je iný, vonkoncom nie smutný príbeh). V politike sa vtedy každý deň dialo niečo zaujímavé, na čs. televíziu sa konečne už (a ešte) dalo pozerať, takže sme každý večer viseli na obrazovke. Na druhý deň som videné vždy rozoberal s kamarátmi a známymi, ktorí sa cestou okolo (pracoval som v centre mesta, sto metrov od Námestia SNP) zastavili na kus reči. Občas to tam vyzeralo ako na arabskom trhovisku. A dakedy vtedy tam jedného dňa zaparkoval vo svojej starej a zhrdzavenej embéčke stovke relatívne mladý muž, štíhly, dlhovlasý a s riedkou bradou. Vyzeral ako recyklovaný hipisák, mierne sa usmieval, zaparkoval, kam som mu ukázal, pri platení mi dal pomerne štedré prepitné a šiel čosi nakúpiť do dnešného Tesca, vtedy ešte Prioru. Kým bol preč, vŕtalo mi v hlave, odkiaľ ho poznám. Niekde som ho už videl. Ale kde? Keď sa o hodinu vrátil, oslovil som ho: „Prepáčte, ale odniekiaľ vás poznám a neviem si spomenúť, odkiaľ.“

On si ma premeral bystrými živými očami (tiež som mal dlhé vlasy a bradu) a povedal: „Ja som Jano Langoš. Možno máme nejakých spoločných kamarátov, cez ktorých sa poznáme.“

„Poznáte niekoho z Devínskej Novej Vsi?“ spýtal som sa.

„Tak potom je to jasné,“ zasmial sa, zvŕtajúc v ruke kľúče od auta. „Kedysi som často chodieval k Petrovi H., Ďusovi G., Alešovi Z., Ľubovi L., Danovi F., Viktorovi H. Poznáte ich?“

Devínska Nová Ves mala v tých časoch povesť bratislavského Montmartru, žilo tam veľa výtvarníkov a vôbec umelcov, ktorí si pokupovali a zrenovovali staré sedliacke domy. Langoš vymenoval práve tých, s ktorými som sa poznal a občas stretával.

Už som ho nechcel ďalej zdržiavať, ale stále mi v hlave rezonovalo, že tá známosť nebude odtiaľ, že som ho videl dakedy teraz celkom nedávno.

A vskutku, letmý pohľad do novín všetko vysvetlil: deň predtým prezident vymenoval ministrov tzv. vlády národného porozumenia a môj zákazník z parkoviska bol jedným z nich, dokonca minister vnútra. Vo chvíli, keď som sa s ním bavil o spoločných kamošoch, už tým ministrom bol. Také čosi sa mohlo stať len počas tzv. Nežnej revolúcie.

A minulý týždeň Slovenskom prebehla správa, že ten zaujímavý človek už nežije.

Možno som cynik, ale nečakaná smrť človeka, ako bol Ján Langoš, ma zarmúti hneď dvakrát: po prvé, že zomrel, a po druhé, že nezomrel niekto iný namiesto neho.

Mimochodom, vo chvíli, keď toto čítate, už bude po voľbách a všetko bude jasné. Ja tieto riadky však píšem v piatok dopoludnia a ešte nie je všetko jasné. Dlho som odmietal zúčastniť sa volieb, aj som to deklaroval a ani na tohoročných voľbách som sa neplánoval ako volič vôbec zúčastniť, ale v piatok som si prečítal taký arogantný Ficov výrok, že som si povedal, že toto teda nie! A rozhodol som sa v sobotu ísť k urne a presvedčil som aj svoju priateľku, aby šla voliť u nich vo Vajnoroch. Budeme mať síce pokazený a rozlietaný víkend, ale čo je to proti pokazeným piatim rokom života?

Vy už dnes, na rozdiel odo mňa vo chvíli písania, viete, ako to dopadlo.

Bol to nejaký zvláštny týždeň. Mohli sme sa presvedčiť, že poslanecká imunita pri zrážke s vlakom nepomáha a tiež sme sa dozvedeli, že aj človek, ktorý žije, aby pomáhal iným s ich ťažkosťami a problémami, môže mať svoju vlastnú tichú bolesť, ktorú nedokáže vyriešiť ináč, iba dobrovoľným odchodom.

Takže toľko k udalostiam. Poďme ďalej v obvyklom štýle.

Azda len málo postáv českej kultúry je takých rozporuplných ako postava divadelníka E. F. Buriana. Od ľavičiackeho avantgardistu z čias 1. republiky k stalinistickému politrukovi v lampasáckej uniforme a čižmách veru nie je veľká vzdialenosť. O svojom rozporuplnom otcovi hovorí herečka Kateřina Burianová. Samozrejme, chápem, že každý Cigán svoju kobylu chváli, ale robiť z boľševického ideológa div že nie disidenta, to je už trochu silná káva.

Prepáčte to príslovie o cigánskej kobyle, to mi len tak zišlo na um. Apropo, vydávala sa Majského dcéra a nezaobišlo sa to bez nepríjemností pre úplne nevinných ľudí, ktorých to vôbec nezaujímalo a ľuďom tejto fajty sa intuitívne vyhýbajú. Žiaľ, ľudia tejto fajty sa zvyknú veľmi rozťahovať, tak to sa potom môže stať, že si niekto z našich ľudí ani neužije prechádzku po nábreží. Veď si o tom niečo prečítajme. Najviac ma pobavilo, koľko takzvaných celebrít tam bolo. U speváka Berca Balogha to chápem, ten je, takpovediac, ich súkmeňovec (aj keď to je azda jediná spoločná črta, ktorú tento skvelý a nadaný muzikant zdieľa s vydarenou rodinkou pochybného privatizéra), ale u iných mi to pripadá čudné.

Neprispôsobivých spoluobčanov však nemáme len my. Britským mohamedánom sa vraj nepáči anglická zástava. Nemáme na mysli zástavu britskú, známu pod prezývkou Union Jack, ale zástavu čisto anglickú, teda zelený svätojurajský kríž v bielom poli. Dá sa to vysvetliť asi aj tým, že anglická zástava je symbol, ktorý mohamedánom hovorí, že nad kresťanskou Európou nikdy nezvíťazia.

Poviem na rovinu, že vo vzťahu k mohamedánom rozhodne nie som objektívny a ani o to nestojím. Nemám nič proti Arabom v Arabsku. Som len odporcom multikulturalizmu a teší ma, že už aj najväčších idiotov pomaly prechádza romantický zápal.

Multikulturalizmus má ničivé dôsledky. Prisťahovalci, ktorí sa neprispôsobia miestnym zvyklostiam, nielen že svojím životným štýlom obťažujú svoje bezprostredné okolie, ale sú aj ekonomickým bremenom, pretože nie sú schopní ani ochotní zapojiť sa do slobodnej súťaže a predstavujú ostrovček negatívnej deviácie – zakomplexovanej neúspešnej kultúry uprostred kultúry úspešnej. To oslabuje hospodársky potenciál celku a je zdrojom konfliktov a vzájomnej nenávisti. A tým sa

Peter Pišťanek  viac od autora »