Radostný deň s mastnými ústami a pľúcami plnými čerstvého vzduchu

Grilovaciu sezónu v posledných troch rokoch spoľahlivo ohlasuje nevyžiadaný hromadný e-mail o neschopnosti mužov a nenahraditeľnosti žien na grilovačke v lese, v záhrade, na balkóne, na lúke. Pozorný čitateľ si iste všimne, že v predchádzajúcej vete nie je vyjadrený názor na oprávnenosť prítomnosti konkrétnych živočíšnych druhov pri grilovaní. Táto veta je však už dôslednou obhajobou účasti rôznorodých živočíšnych druhov na časti grilovačky, konkrétne na grile, azda s výnimkou veveričky, ktorej mäso je na grilovanie predsa len prituhé.

Rozhodneme sa neveriť poverám a necháme na silných mužov v plnej zbroji, rozumej s nožmi a fľašami, aby sa postarali o oheň a malé čierne oškvarky, pôvodným menom šťavnaté kusiská mäsa. My, jemné dámy, sa zatiaľ postaráme o kávičku z termosky, koláčiky, roztomilé plastové kalíšky na stopke naplnené domácim likérom, vlhké obrúsky a branno-vedomostné hry, ktoré deň v prírode naplnia radosťou a zároveň zbavia obľúbenej detskej kratochvíle, počítania roztomilých kalíškov prevrátených do svojich rodičov.

A kto sa hanbí prísť na grilovačku s prázdnymi rukami, ten okrem fľaše prinesie aj prílohu. Povedzme si otvorene, okorenenie a spálenie kusa mäsa nie je žiadna veda, ale na primeranú prílohu už treba istú dávku fantázie. Ideálnou prílohou je šalát, vhodný aj ako samostatné jedlo, keď sú už všetci strašne hladní, ale nikto neobetuje poldeci slivovice, aby podnietil oheň produkovať teplo, nielen dym. Aby sme neplytvali fantáziou, zvolíme ľahko zapamätateľnú trojzložkovú verziu.

Na dokonalý puristický šalát potrebujeme:
Paradajky
syr menom Fetaki z tetrapakového obalu
olivy (zelené, ak sa chceme inšpirovať vlajkou Tadžikistanu, čierne, ak sa chceme inšpirovať vlajkou Jemenu)

Paradajky nakrájame na osminky alebo dvanástinky, v závislosti od rázvoru úst. Olivy nakrájame na polovice alebo tretiny, lebo celých by bolo treba viac, aby boli všade. Jemný slaný syr sa po vydolovaní z tetrapaku snažíme krájať, nejde to, tak ho drobíme prstami, je to jedno, zababreme sa v každom prípade. Zamiešame a máme hotovo.

Mohlo by sa zdať, že šalát je zbytočne jednoduchý, opak je však pravdou. Každý trpák vie nakrájať haldu zeleniny bez chuti. Nájsť však k rajčinám dôstojný doplnok, ktorý neprehluší ich chuť vlastnou príkrosťou alebo pridanou soľou, vyžaduje jemnocit, vlastný práve nám.

Keď sa zdá, že vyvrcholenie nikdy nenastane a všetky deti sú nenávratne stratené, nejaký samozvaný odborník vyhlási mäso za požívateľné. Na tento okamih sme sa dlho a dôkladne pripravovali, preto dosť hlasno oboznámime hladnú bandu, že tentoraz sme priniesli bombastickú špecialitu k mäsu, totiž lekvár. Kým si všetci pozbierajú popadané sánky, ukoristíme najlepšie kusy mäsa, čo určite stojí za čas, ktorý sme lekváru venovali.

Na cibuľový lekvár potrebujeme:
cibuľu
maslo
vínny ocot
cukor
môže byť jedna voňavá bylinka (tymián, rozmarín, alebo iná, čo nám vonia)

Aspoň šesť veľkých cibúľ nakrájame na plátky. V hrnci rozohrejeme lyžicu masla, pridáme cibuľu a nepovinnú bylinu a prikryté polhodinu dusíme. Občas zamiešame. Cibuľa sa prichytáva, miestami hnedne, tým sa nevzrušujeme, keďže je to náš cieľ. Po polhodine pridáme dve lyžice cukru, karamelizujeme a miešame. Keď zmes trošku zhnedne, pridáme tri lyžice vínneho octu a prikryté dusíme ďalších 15-20 minút. Potom ochutnáme a ešte dochutíme, ak treba. Snažíme sa pri dochucovaní nepoužiť kilo cukru a liter octu. Lekvár má byť primerane sladko-kyslý, dosť jemný, aby sa rozplýval na jazyku, dosť silný, aby sa hodil k mäsu.

Radostný deň ukončíme umývaním mastných úst v potoku, zháňaním detí, ktoré bobríka neviditeľnosti vzali príliš vážne, a premýšľaním, kam sa vyberieme nabudúce na lov najlepších kusov mäsa.

Ďalšie články z piatka 16. júna 2006
Juraj Malíček: Do urny? Do urny!
Imrich Rešeta ml.: Hlava, do ktorej sa veľa zmestí
David Reten: Slnečný štát po kokaíne