Brat Má Pri Robote Svoje Vlastné Zvyky

Brat Má Pri Robote Svoje Vlastné Zvyky je mnemotechnická pomôcka z mojich školských čias, pomocou ktorej sme vedeli zo seba rýchlo vysúkať, akýchže hlások sa týkajú vybrané slová. Toho Brata som si predstavovala strašne vážneho, až jehovisticky úhľadného, s množstvom špeciálnych pomôcok, vďaka ktorým je jeho práca absolútne bezpečná, nehlučná a zodpovedajúca všetkým predpisom. Jednoducho typ človeka, ktorému trvá zmajstrovanie police na topánky pol roka, ale je to perfektná robota a nesmiete ho pri tom vyrušovať. A ja rada vyrušujem. Baví ma pozerať sa. Ako murár, prikladajúci ďalšiu dlaždicu, gumené kladivo najskôr poťažká, až potom buchne. Ako moja kamarátka vždy pri telefonovaní uždibuje z kvetináčov uschnuté lístky. Ako si môj syn pred spaním nachystá k posteli plný pohár vody „keby čosi“, odpije si z nej za dva hlty a ja ju potom ráno vylievam do kvetináča na jeho mäsožravky.

Zvyky netreba podceňovať, treba na nich stavať. Istý mladý dizajnér tvrdí, že si treba svoje zvyky všímať a od nich potom odvodzovať interiér a bytové doplnky. Aj on si vraj vždy pred spaním pripraví k posteli plný pohár vody, z ktorého si odpije len trochu a ráno tú vodu vylieva do kvetináča. Tento svoj zvyk však pochopil ako tvorivé zadanie a navrhol pohár skrížený s krhličkou.

Nie je to taký zlý prístup, rešpektovať svoju jedinečnosť a prispôsobiť jej svoje okolie. Keby sme sa držali svojich zvykov, ušetrili by sme si kopu zbytočnej námahy, zlých rozhodnutí a peňazí, ktoré sme vyhodili von oknom. Tým myslím na množstvo topánok s desaťcentimetrovými podpätkami, ktoré si v záchvate novej ženskosti propagovanej v časopisoch kúpili ženy, čo majú vo zvyku chodiť v teniskách. Oslnivé účesy, vyžadujúce polhodinovú rannú úpravu u jedincov zvyknutých na imidž „vstala a šla, lebo aj tak mešká“. Veľké drahé kreslá na nezmyselných miestach v byte, v ktorých nikto nesedáva, lebo všetci sa vždy aj tak zgrupia na balkóne, lebo sa tam dá fajčiť. Svetlý interiér auta u ľudí, ktorí na dlhých cestách za jazdy jedia a pijú, drobia a fŕkajú na poťahy.

Možno sa to zdá samozrejmé, že ak som lenivá, kupujem len šatstvo, čo sa dá prať v práčke, riad, ktorý možno umývať v umývačke, ak mávam veľa návštev, tak potrebujem veľký stôl a ak mám dieťa, čo sa rado hrá s farbami, plastelínou, sadrou, klincami a drôtmi, tak ten stôl kúpim odolný a lacný, aby ma priebežne netriafal šľak pri pohľade na to, čo sa s ním deje. Ale samozrejmé to v skutočnosti nie je, pretože ľudia chcú byť lepšími, štýlovejšími, elegantnejšími a dokonalejšími, než naozaj sú. A tak si obstarávajú veci, ktoré im k tomu majú dopomôcť. Ale tak, ako je neprezieravé kupovať si o číslo menšie džínsy v presvedčení, že nás to donúti do nich schudnúť, tak je nezmyselné nainštalovať si do obývačky drahý perzský koberec a veriť, že tým pádom prestaneme chodiť po byte s rozjedenou kečupovou bagetou.

Jeden môj známy spomínal rodinu, ktorej projektoval dom. Ľudia to boli úspešní a v otázke financií veľkorysí. Našli si v knižkách štýl, ktorý by im vyhovoval a v tomto smere informovali aj architekta. Mal to byť minimalizmus v jeho najrýdzejšej forme. Čisté línie, prázdne plochy, neutrálne farby. Architekt im vyhovel a potom sa náhodou dostal k nim domov, do bytu, v ktorom dovtedy bývali. Bol preplnený nábytkom, kobercami, deťmi a zvermi, suvenírmi a drobnosťami, obrázkami, dekoráciami všetkého druhu od dečiek až po parohy a zarámovanú kresbu krokodíla, ktorú donieslo ich dieťa z družiny. Architekt sa ich vtedy spýtal, či si ten naprojektovaný minimalizmus nechcú rozmyslieť a naplánovať si radšej niečo bližšie ich zvyklostiam. Oni na to, že takto žijú z donútenia, vlastne provizórne, ale v novom dome začnú nový život, oslobodení od zbytočností, žijúci v súlade so svojimi estetickými prioritami. Skončilo sa to celkom predvídateľne. Keď bol dom hotový, tí ľudia v ňom nedokázali žiť. Chvíľu sa snažili stvárňovať postavy z kníh o dizajne, potom to tam pretvárali na nejaký hybrid, medzitým sa hádali ako psy a nakoniec sa dohodli, že ak sa nechcú rozviesť alebo zošalieť, musia dom predať.

Ako hovorí moja mama: Ak máš 177 centimetrov na boso, malú roztomilú blondínku sa ti zahrať nepodarí.

Ďalšie články z piatka 19. mája 2006
Ester Ralbovská: Keď horí kuchyňa, zachraňujte keksy
David Reten: Utekajme, už ide prehnitý Diktátor!
Imrich Rešeta ml.: Trinity a Bambino vo veľkom štýle