Vtáci

Pred niekoľkými rokmi som prechádzala niečím, čo sa dá nazvať ťažkým životným obdobím. V tom čase som to aj hocikomu bola schopná povedať, že „Prechádzam ťažkým životným obdobím, chápeš“, s takou nevierohodne vážnou tvárou, že to všetci brali, akože si robím srandu. Ale ja som pritom každé ráno ležala s otvorenými očami v posteli a nemala som prečo vstať. Len plakať, nejesť, nespať a mlčať som mala prečo. Asi niečo podobné zažil takmer každý. Prišiel o lásku, o priateľa, čosi sa stalo v práci, alebo mu niekto zomrel. Mne sa stalo všetko naraz. Akútne obdobie nebolo dlhé, ale tá rekonvalescencia sa ťahala ako guma na spraných trenkách. Tak som si raz večer ľahla do postele s predstavou seba samej, ako v tichu a samote dovychovám syna a potom niekde mlčky dožijem v ústraní, nikoho a nič nepotrebujúca, nikým nepotrebovaná. Zvláštnym spôsobom ma tá predstava upokojila. Nikto vraj nie je ostrovom, ale ja som ním chcela byť. Obmývala by ma chladná voda. Nikoho a nič by som nemala, takže by ma strata nikoho a ničoho nemohla raniť. Bola som človekom na dožitie zo zotrvačnosti, z pocitu zodpovednosti a povinnosti.

Ráno boli v kúpeľni holuby. Dostali sa tam cez vetracie okienko. Až do okamihu, keď som vstúpila, sa tam cítili ako doma. Keď sme sa však stretli zoči-voči, nastala panika. Na oboch stranách. Niektoré vylietali cez malé okienko, niektoré zmätene trepali krídlami o steny miestnosti, jeden z nich zapadol medzi dve okenné tabule a nemohol sa dostať von.

Zabuchla som za sebou dvere. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Mám v byte vtáky. Narážajú do stien. Chcela som dožiť v tichu a samote, načo mi budú holuby okupujúci kúpeľňu? Prečo mi tam púšťajú pierka na osušky a špinia na zubnú kefku? Čo ak sú niečím nakazené? A kde sa budem sprchovať?

Zdvihla som telefón a volala, komu sa dalo, nech to príde vyriešiť. Nebola som schopná rozoberať mesiace neotvorené okno a vyslobodzovať z neho holuba pološialeného od hrôzy. Volala som deviatim heterosexuálom a jednému homosexuálovi. Smial sa mi len ten homosexuál. Pýtal sa, či takú blbosť neviem vyriešiť sama. Neskôr sa mi priznal, že sa panicky bojí vtákov. Teda holubov, aby nedošlo k omylu. Zvyšných deväť záchrancov prejavilo snahu prísť, hoci aj v obleku, hneď ako sa im skončí porada, vrátia sa z Prahy, či keď im zubár dokončí resekciu zuba. Všetkým som im dodnes vďačná. Zvlášť tomu jednému, ktorý si urobil čas hneď, dostavil sa rýchlosťou Supermana a pustil holuba von.

V nasledujúcich dňoch mi vleteli vtáky do bytu ešte niekoľkokrát. Prišli dve hrdličky. Tiež cez vetračku. Ráno sedeli na práčke a dívali sa na mňa, ako rozospatá stojím v nočnej košeli a vravím im: „Tu bývam ja, vy si nájdite niečo iné.“ Pochopili a odleteli. O pár dní mi vletela cez balkón do kuchyne lastovička. Zalievala som si kávu, keď sa mi v letku obtrela krídlom o vlasy. Urobila nad stolom pár splašených okruhov a vyletela von.

Nikoho som už na vtáky volať nemusela. Ale vedela som, že by som mohla. Že napriek všetkému tu pár ľudí kvôli mne je. A kvôli pár ľuďom som tu ja.

Môj syn kľačal na stoličke a díval sa z okna za našou lastovičkou, ako kreslí vo vzduchu nepravidelné krivky. Smial sa a ocapkával sklo rukami od čokolády. Voňala mi káva a ja som cítila, že to snáď krok za krokom bude lepšie.

Myslela som na tie chvíle pred pár dňami, keď mi na návšteve u priateľov ukazovali satelitné snímky Zeme. Vraj si boli pozrieť Paríž zhora. Seinu, Champs Elysées. Videli aj dlhý rad ľudí čakajúcich pred Eiffelovkou. Našli sme Bratislavu, našu ulicu, dom, v ktorom bývam. Nebolo to také jednoduché. Z vtáčej perspektívy vyzerá všetko celkom inak, než sme zvyknutí. Zmiznú detaily, poznávacie znamenia, ale aj špina, ošarpanosť a každodennosť. Nikdy som si neuvedomila, do akých pravidelných útvarov sú usporiadané stavby okolo nás. Náš dom stojí akosi kontrapunkticky, ako niečo, čo vzorku okolitých domov dopĺňa, ale nie je jej súčasťou. Predstavovala som si, že takto vidia náš dom a ten byt na najvyššom poschodí vtáky. Ako niečo trochu mimo, čo by stálo za to preskúmať.

Keď je človek v ťažkom životnom období, má tendenciu vidieť v akýchkoľvek udalostiach znamenia. Vyšší zmysel a hlas boží, posolstvo zo záhrobia alebo symbol zákonitosti karmy. Mne v istom období lietali do bytu vtáci. Možno mali vtedy v ich svete problémy s bytovou otázkou, možno sa do strechy nášho domu správne opieralo slnko. V každom prípade mi vtedy sprostredkovali svoj spôsob nazerania na veci. Z pohľadu zhora vyzerá naozaj všetko inak. Niekedy stojí za to použiť ich optiku. Bez zaťaženia jednotlivosťami, vnímajúc len základnú štruktúru. Občas to pôsobí veľmi úľavne. Pre tento pocit spolunáležitosti s celkom, pre ten fascinujúci pocit prehľadnosti a čistoty pri pohľade z okienka, rada lietam lietadlom. Ak práve nikam nemáte cestu, skúste to takto: http://maps.google.com/

Ja som dnes ráno bola v Tokiu.

Ďalšie články z piatka 5. mája 2006
Ester Ralbovská: Do batôžka si nalož chlebíček, deku a nôž
David Reten: Párkrát o smrti a rukojemníkoch
Imrich Rešeta ml.: Fišfingery v akcii alebo Eä! Eä! Cthulhu F`tghn!