Dôkaz, že aj film o prvočíslach môže byť plný emócií

Keď som chodil na strednú školu, k matematike som pociťoval striedavo apatiu, nenávisť a strach. Prechádzal som však s pomerne dobrými výsledkami, nie vlastnými schopnosťami, ale vďaka spolužiakovi, ktorý za mňa písal písomky, prípadne mi počas testu posielal vypracované príklady, skryté vo vreckovkách.

Môj vzťah k tejto vednej disciplíne sa dodnes nijako rázne nezmenil, a tak som Dôkaz, film o matematických génioch, očakával s istým odstupom. Film plný výrazov ako neurčitý integrál, exponenciálna rovnica a derivácia funkcie stojí v mojom rebríčku obľúbenosti niekde medzi tupou toskánskou telenovelou a frustrujúcou fínskou fekálnou fantasy. Našťastie, nič podobné sa nedialo, pretože v Dôkaze nie je matematika cieľom, ale prostriedkom.
Prostriedkom na kladenie otázky, ktorú sa pýta umenie i život neustále – čo je to genialita, ako sa prejavuje, či sa dá nejako stratiť a najmä: dá sa dokázať?

Catherine zomrel otec, uznávaný matematický génius, ktorý sa na sklonku života pomiatol. Pri triedení otcových nepublikovaných textov sa nájde prevratný dôkaz o prvočíslach, ktorý by v matematike spôsobil revolúciu. Catherine, ktorá sa o otca starala posledných päť rokov, tvrdí, že tento dôkaz napísala ona. Rukopis i dikcia textu sú rovnaké, aké mal jej otec, pritom mladá Catherine má za sebou iba pár semestrov na vysokej, zatiaľ čo jej otec je matematická kapacita. Uverí v jej genialitu aspoň mladý matematik Hal, otcov stúpenec? Postačí mu ako dôkaz jej láska?

Tieto na prvý pohľad jednoduché otázky sa riešia na malom priestore s dôrazom na dialóg, čiastočne aj preto, že Dôkaz je natočený na základe divadelnej hry Davida Auburna. Komornému divadelnému príbehu však takéto spracovanie pristane, divák má pocit, že sa neustále niečo zaujímavé deje, aj keď to tak vždy nie je. Je až fascinujúce, že režisér John Madden (Zamilovaný Shakespeare) kormidluje príbeh tak elegantne, až sa z nevýhody minima motívov zrazu stáva výhoda. Docieľuje to i striedaním retrospektívy, odhaľujúcej pôvod matematického dôkazu, so „súčasnosťou“, v ktorej postavy riešia emocionálne a morálne dilemy.

Zo silnej trojice hercov, ktorí vdychujú filmu život, pôsobí prekvapivo najvýraznejšie Gwyneth Paltrowová, na ktorej herecké schopnosti som po Dôkaze výrazne zmenil názor. Širokú škálu emócií dokáže vyjadriť krehkým výrazom, za ktorý by nejedna hollywoodska herečka predala svoje silikónové implantáty. K tomu prítomnosť jej hereckých kolegov Anthonyho Hopkinsa a Jaka Gyllenhaala predstavuje symbolický stret starého filmového velikána a jednej z najtalentovanejších hviezd mladej nastupujúcej generácie.

Niet pochýb o tom, že Dôkaz vyžaduje vnímavého a inteligentného diváka. Pozornosť, ktorú filmu venujete, sa vám štedro vráti. Samozrejme, iba pokiaľ považujete za prínos otázky, ktoré vám zostanú po filme nezodpovedané poletovať v hlave.

Matfyzáci a ostatní blázni do matematiky si k tomu môžu pripočítať ešte bod navyše, keďže si niektoré matematické vtipy vychutnajú určite viac než ja.

Dôkaz, Proof. USA 2005, kino, 99 min.

Réžia: John Madden
Scenár: David Auburn, Rebecca Millerová
Hudba: Spephen Warbeck
Kamera: Alwin H. Kuchler
Hrajú: Gwyneth Paltrowová – Catherine, Jake Gyllenhaal – Hal, Anthony Hopkins – Robert, Hope Davisová – Claire, Danny McCarthy – Cop
Oficiálna stránka filmu: www.proof-movie.com