Trvalo niekoľko dní, kým som si uvedomil, že to, čo sa deje, nie je celkom normálne. Zo začiatku to bolo nenápadné. Začal ku mne večer chodievať môj najlepší kamarát, tvrdil, že so mnou potrebuje prebrať nejaké odborné veci a potom len tak sedel a mlčal. Je to psychiater, takže mi tie jeho „odborné veci” ani neprišli divné. Potom sem zavítala na pár dní kamarátka, ktorá sa pred dvoma rokmi vydala do Ameriky. Nečakane rýchlo sa od triezvej spoločenskej konverzácie dostala cez niekoľko panákov tequily k hlasnému zúfalému plaču za bývalým frajerom, ktorého pred časom chladnokrvne odkopla a nechala tu. Odniesli sme ju k jej americkému manželovi do hotela a v rozpakoch sme sa rozišli domov. Pred dverami ma čakala škatuľa plná fotiek, darovaných cédečiek a rôznych iných vzťahových suvenírov od frajerky, s ktorou som sa rozišiel ešte v treťohorách.
- Do práce mi prišla kytica ruží veľká ako slonia hlava s nápisom SI NEVYMAZATEĽNÁ a ja sa teraz bojím ísť domov, ktorého nešťastníka, z tých, čo som s nimi spala, nájdem ležať na rohožke, - povedala mi sestra tragicky do telefónu.
- Ber to ako kompliment, bejby, - povedal som jej.
- Bral by si ako kompliment, keby ti žena vo zvieracej kazajke oznámila, že ťa miluje, pretože si reinkarnovaný Ježiš Kristus? - spýtala sa sestra a doložila stíšeným hlasom: - Mám pocit, že tu pár ľudí niečo ožiarilo alebo čo a je len na nás, niekoľkých vyvolených, aby sme zachránili našu planétu. Ideš do toho so mnou?
- Skúsme to najskôr trochu pozorovať, - navrhol som takticky, aby som oddialil chvíľu, v ktorej budem musieť zisťovať, či moja sestra v pracovnom čase fetuje.
Moje nasledujúce celodenné pozorovania sa dali zhrnúť do niekoľkých bodov: 1. tá, s ktorou chodím, mi povedala, že potrebuje pár dní osamote premýšľať o živote a tak vôbec. 2. tá, s ktorou som chodil minule, mi zavolala a spýtala sa, či by som sa s ňou nešiel porozprávať o živote a tak vôbec. 3. psychiater prišiel zas, polhodinu mlčal a potom sa len tak bez prípravy spýtal, či existuje iba jedna jediná skutočná láska a či o ňu treba bojovať, aj keby spadla do studne zabudnutia.
- Čože? - spýtal som sa ho. – Aká jediná skutočná láska? Aká studňa? Šibe ti?
- Asi hej, - povedal psychiater.
Zavolala mi sestra: - Sme stratení a ak nie si Bruce Willis a okamžite niečo nevymyslíš, ľudstvo prehralo svoj boj s evolúciou. Je u mňa matka a pýta sa ma, či sa rozhodla správne, keď sa rozviedla s otcom, či nebola jej úloha chrániť tú osudovú lásku do konca a či to nevzdala predčasne. V čom už máme mať my deti istotu, keď sa rúca jeden z pilierov nášho detstva, ten pocit, že rozvod našich je správna vec?
- A čo tomu predchádzalo? – spýtal som sa.
- Dvadsať rokov sa hádali. Nepamätáš sa? – povedala sestra.
- Ale čo predchádzalo tomuto obráteniu sa k osudovej láske?
- Skúsim to vystopovať. Bod po bode, čin po čine, slovo po slove, - povedala sestra a zložila. Aj keď to tak nevyzerá, moja sestra je inak stále svojprávna. Keby ste ju videli, zverili by ste jej do rúk korunovačné klenoty aj transplantáciu srdca.
Nakoniec sme na to prišli. Všetci postihnutí prišli do styku s filmom Večný svit nepoškvrnenej mysle, s príbehom o láske, ktorú nemožno vymazať z hlavy, hoci by sme chceli, pretože skutočná spriaznenosť duší je nezničiteľná a keď už viete, že to môžete stratiť, začnete si to vážiť. Bol za tým všetkým iba film a kopa ľudí sa – bez ohľadu na príjemne stojaté vody prítomnosti – začala hrabať v pamäti a ťahať z nej obrazy ľudí, na ktorých sa nedá zabudnúť.
- Také filmy by mali zakázať. Dá to toľko práce zmieriť sa s tým, čo je tu a teraz a nájsť v tom šťastie, tak prečo do toho rýpať a snažiť sa vrátiť tam, kam sa vrátiť nedá? – spýtala sa sestra.
- Mne to nevysvetľuj. Povedz to im, - ukázal som na našu spoločnú matku a spriateleného psychiatra, svorne plačúcich v objatí nad fľaškou červeného.
- Menej kultúry a alkoholu by to chcelo, - povedala sestra. – Viac prízemností, sexu, športu a cholesterolu.
Cestou do kina sme si rozprávali o vplyve filmov na spoločnosť. Všetko to boli múdrosti, ktoré sme pochytili od našich hyperintelektuálnych kamarátov. Ako sa po Bergmanových Príbehoch zo života manželského zdvihla vo Švédsku vlna rozvodovosti a ako sa po Kostnerovom Tanci s vlkmi začali všade nosiť otrasné veci so strapcami.
Kúpili sme si lístky, sadli si a pozreli sme si ten film.
Potom sme mlčali. A chodili sme po meste takmer až do rána, akoby sa to všetko dalo rozchodiť.
Ďalšie články z utorka 28. marca 2006
Barbora Tinková: Nepresný zber presných údajov
Imrich Rešeta ml.: Ružový veterán sa vrátil do filmu
Rado Ondřejíček: „To je nejaký nový Brian Adams?”
Maxim E. Matkin viac od autora »
Vaše reakcie [33]
A už mi nikdy nevolaj!
Dokonalý muž hľadá dokonalú ženu. Značka: Nekompromisne
Bratstvo mužov bez sexu
Lezieš mi na nervy!
Peter Pan a ďalší muži, čo nechcú byť dospelí