To je nejaký nový Brian Adams?

„To je nejaký nový Brian Adams?“ opýtala sa ma priateľka, keď v aute začal hrať nový album Richarda Ashcrofta. A keď ma donútila po dvoch minútach preskipovať úvodnú Why Not Nothing?, ozvalo sa na úvod ďalšej skladby úpenlivé Richardovo „Music is the power“. „Toto nám už dávno nikto nezvestoval,“ pokračoval príliv irónie z vedľajšieho sedadla.

Mám rád Richarda Ashcrofta, kurvadrát, veď to je človek, čo kedysi v The Verve napísal Drugs Don’t Work, ale teraz som musel súhlasiť. Pieseň číslo dva na jeho novom albume Keys To The World je nafleku nápaduprázdna a patetická k tomu. A nie je jediná. Tá, čo ide za ňou, Break The Night With Colour, sa hodí skôr pre Robbieho Williamsa, a pár ďalších rozriedených pozostatkov niekdajšej slávy ešte album ukrýva v temných útrobách.

Lenže potom sú tu jemné drobnosti majstra. Break The Night With Colour má na konci napríklad peknú klávesovú vyhrávku. Každá druhá pesnička albumu sa zasa končí vrstvenými viachlasmi opakujúcimi príťažlivé, i keď tiež už nijako zvláštne melodické motívy, čo je presne Ashcroftova špecialitka, na ktorú mňa osobne dokáže namotať, hoci ma už namotal stokrát predtým. Keď ho začujem plačlivo mumlať sebaspytujúce verše, tak mu to proste verím, aj keď je jasné, že doba už je inde a o uplakaných seladónov, čo si na svoje prišli v 90. rokoch, dnes už oprávnene veľký záujem nie je. Moje hodnotenie je poznačené tým, ako som s Ashcroftom vyrástol a ako som ho videl minulý rok naživo predskakovať Coldplay, jasne vnímajúc, že on sám s gitarou urobil pre publikum oveľa viac ako celá mohutne ozvučená partia Chrisa Martina dohromady.

Mám mu však preto odpustiť skladbu Keys To The World, asi najzúfalejšie neoriginálnu, akú album obsahuje? Viem sem-tam prižmúriť oko za pekné sláky a trúbky vo Words Just Get In The Way, reprezentujúcej to najlepšie, s čím pán Chrt na tretej sólovke prišiel, ale na 50 minút počúvania to jednoducho nevystačí. Ashcroft opakuje dookola staré nápady, v tom lepšom prípade. V horšom prípade je proste nudný a ak sa váš hudobný vývoj neskončil spolu s jeho, radšej počúvajte mladšiu a sviežejšiu muziku. Keys To The World vám toho veľa nedá. Najlepšie, čo sa vám môže stať, je, že kvapnete nostalgickú slzu a pôjdete medzi staré cédečká pohľadať Urban Hymns, ako idem ja práve teraz

Richard Ashcroft – Keys To The World (EMI, 2006).

Ďalšie články z utorka 28. marca 2006
Barbora Tinková: Nepresný zber presných údajov
Maxim E. Matkin: Jediná skutočná láska
Imrich Rešeta ml.: Ružový veterán sa vrátil do filmu