Nepresný zber presných údajov

Na niekoho sa lepia úchyláci, na niekoho zhovorčiví dôchodcovia, na iného somráci a na mňa anketári. Že ich priam magneticky priťahujem, som si uvedomila nedávno, keď som sa s nákupom vypotácala z pokladne v IKEA. A už ma mal. „Slečna, boli by ste taká láskavá a vyplnili zákaznícky dotazník?“ Ospravedlňujúco som sa na toho snaživého študenta usmiala: „Nie.“ Mladý sa len tak nedal: „Nebojte sa, zaberie vám to nanajvýš desať minút.“ Spomenula som si na časy študentských brigád a v mihu som vymäkla.
Keďže anketár v ruke držal dosku s nejakými formulármi, očakávala som, že na mňa vychrlí sériu otázok. Ale nie: usadil ma za notebook a nech sa páči klikať. Milé.

Spočiatku som odpovedala poctivo, ako zodpovedná zákazníčka, v naivnej nádeji, že tak môžem vylepšiť môj obľúbený obchod. Otázky nemali konca-kraja, tak som tupo zaklikávala už iba odpovede „neviem“. Po chvíli ku mne pristúpila iná anketárka a so sprisahaneckým pohľadom ma poprosila, že keď sa dostanem k vekovej kategórii zákazníkov, nech vyznačím skupinu 21-24 rokov, pretože práve takých respondentov momentálne potrebujú do vzorky. Po toľkom klikaní mi už bolo všetko jedno, tak som prikývla a ani mi mozog neustrnul pri vnútornej otázke, aký zmysel majú podobné ankety.

Pred pár mesiacmi som tiež padla do osídiel nejakého nesmierne podstatného zákazníckeho prieskumu, navyše s možnosťou výhry dovolenky na miesto, ktoré si sama určím. „Seychely,“ nezaváhala som a ďalej rozhovor prebiehal asi takto:
„A to je v ktorom štáte?“
„Nuž to je na Seychelách.“
„Ste zamestnaná, alebo študentka?“
„Zamestnaná.“
„Dám študentka, dobre?“
„Ale ja vám vravím, že som zamestnaná.“ (Tu mi už sánka padala od údivu, no bola som zvedavá, čo sa z toho vykľuje.)
„Prosím vás, ja potrebujem študentky.“
(Pobúrene, ale prikývla som.)
„Žijete s partnerom v jednej domácnosti?“
„Žiadneho nemám.“
„Tak dám že hej a že má 30 rokov, lebo inak nemôžete vyhrať. To je len pre páry.“
„Aha. Mohli ste sa najskôr spýtať.“
„Keď ja potrebujem ešte dvoch respondentov. Veď možno si dovtedy niekoho nájdete, vyhráte a pôjdete spolu na tie... na tie...“
„Seychely.“
„Áno. A ešte si na mňa s vďakou spomeniete. Tak poprosím váš telefón pre prípad výhry.“
Predsa len, nenechám si ujsť takú exotickú destináciu, tak som – s rizikom, že mi bude kdekto vyvolávať – poctivo diktovala svoje číslo. Ako som sa pozerala anketárke do papierov, aj tak jednu číslicu napísala chybne. Preto úplne chápem, že mi doteraz nik neoznámil výhru dovolenky na jednom z najkrajších súostroví na svete. Stále mi však nešlo do hlavy, načo sú komu také ankety.

Spýtala som sa kamarátky, ktorá robí na marketingu veľkej firmy, čo si mám o tom myslieť. „Ankety sa robia preto, lebo ich zadávatelia chcú poznať názor zákazníka určitej cieľovej skupiny,“ spustila. „Lenže anketári na to kašlú, a tak zadávateľ síce získa podrobné údaje, ale tie sú nesprávne a tak na ich základe zákonite urobí aj nesprávne závery. Pre všetky väčšie firmy sú výsledky výskumov sväté, lebo sa na nich stavajú parametre nových produktov a služieb. Takže keď sa ti zdá, čo za debili vymysleli tento výrobok či službu, vedz, že často vychádzali z nepravdivých údajov, ktoré si im poskytla ty sama. Na vine si vlastne ty!“

Ďalšie články z utorka 28. marca 2006
Maxim E. Matkin: Jediná skutočná láska
Imrich Rešeta ml.: Ružový veterán sa vrátil do filmu
Rado Ondřejíček: „To je nejaký nový Brian Adams?”