Bratstvo mužov bez sexu založili moji traja kamaráti na hromadnej lyžovačke v popolnočnom rozhovore nad dopitou fľašou slivovice. Všetci traja boli ženatí a trpeli v nedobrovoľnom celibáte, všetci si za to aspoň čiastočne mohli sami a všetci chceli z neho von, len nevedeli ako a začínalo im z toho hrabať. Narazil som na nich nadránom, keď som sa v polospánku potkýňal chatou v snahe nájsť fľašu minerálky.
- Sú to muky Tantalove, chlapci, - povedal konsternovane jeden z nich, inak novinár mienkotvorného denníka a muž, ktorého jeho manželka pristihla so svojou najlepšou kamarátkou v situácii, ktorú by sme mohli nazvať pokročilá predohra. – Chýba mi to ako v puberte. Nemám to, pretože žena ma trestá a ja sám sa trestám tiež, takže si nejdem po ten kus ľudského tepla inde, ale žobrem u manželky.
- Najhoršie na tom je a skoro sa hanbím, že to ako dospelý chlap musím povedať, že mne nechýba ani tak sex, ale to, že ma moja manželka nehladká po chrbáte. Chápete to? – spýtal sa dvojmetrový chlap, inak horolezec a zubár.
- My to chápeme, - odpovedal mu trochu neatrikulovane tretí z trojice, majiteľ chaty a grafického štúdia. – To ony to nechápu. Ženy nechápu, že my muži po nich túžime a že to nie je len o sexe, že je to o všetkom tom komplexnom, o detailoch, o tom, ako sa na mňa díva, ako má z auta pokrčenú sukňu, o vreckovke vo vrecku kabáta, o rozmazaných tieňoch a o jej nohách v hladkých pančuchách. Že odmietaním sexu trestá aj seba, že tým niečo medzi nami umiera, to magické, nevypovedateľné a krásne.
Bolo to posedenie ako z nejakej českej komédie, akurát, že to nebola žiadna sranda. Chlapi sa lyrizovanými pasážami prepracovali k náznakom praktických a celkom nepoužiteľných rád, ako dostať vlastnú ženu do postele. Od amatérskych sexuologických rozborov sme sa potom spoločne dobrali k zisteniu, že ženy vedia niekedy neuveriteľne dlho hľadať riešenia a definície tam, kde treba len natiahnuť ruku a nechať to na prirodzené inštinkty.
No a potom prišiel novinár s pochmúrnou teóriou korumpovateľnosti človeka, podľa ktorej je vraj hranica postavená na dvanásťnásobku ročného príjmu, teda že každý z nás je v podstate za dvanásťnásobok toho, čo zarobí za rok, ochotný urobiť čokoľvek.
- Keď si to prevedieme na našu domácu situáciu, tak ja za dvanásťnásobok toho erotického a láskyplného, čo som zažil s manželkou za rok, urobím čokoľvek. Keďže pomaly už bude rok, čo sa to bude rovnať nule, som už vlastne korumpovateľný priam neskutočne a už teraz sa bojím, že sa na mňa nejaká dôchodkyňa na ulici usmeje a ja sa jej hodím k nohám.
Bol som z nich najmladší a hendikepovaný svojím uspokojivým sexuálnym životom, takže som si prípadné rady nechal pre seba. Keď sa ma však na druhý deň na svahu spýtal novinár na moje prognózy vývoja partnerských vzťahov bez sexu, povedal som mu svoj názor. Príroda je silnejšia než všetky naše haluze. Príroda sa postará o to, aby ľudia žili v skutočných sexuálne funkčných pároch. V tých pôvodných, alebo utvorí nejaké nové.
- Ale ja mám svoju ženu rád, - povedal mi novinár. – Ja chcem byť s ňou. Ibaže nie tak ako teraz.
- Tak uber na telesnosti a pridaj na duchovne, - povedal som mu v záchvate inšpirácie. – Zober ju na výlet, varte spolu, pozerajte filmy, ohovárajte známych, ale sex už nespomínaj. Sex nechaj na ňu.
- Nerozumieš tomu, - odrazil sa a spustil dolu svahom.
Po roku som sa s nimi stretol znovu. Zubár absolvoval pár sedení v manželskej poradni a akosi sa to dalo do poriadku. Grafik sa rozviedol a na chate bola s nami jeho nová priateľka, ktorá akoby jeho exmanželke z oka vypadla, až na tie posteľové záležitosti, samozrejme. No a novinár údajne poslúchol moju radu. Keď jeho manželku sklátila angína, staral sa o ňu, čítal jej nahlas, varil polievky a odšťavoval pomaranče, až ho po pár dňoch jeho žena vtiahla do zapotenej postele a vraj sa diali divy. Do podrobností nezachádzal, tehotenské brucho veľkosti kredenca, ktoré pred sebou niesla jeho žena, bolo dostatočne výrečné.
A ja som si spomenul na Jeffa Goldbluma, ktorý v Jurskom parku pri pohľade na vyklonované dinosaury poznamenal: „Život si nájde svoju cestu.“ Je to tak. Niekedy naozaj príliš mudrujeme, príliš sa točíme v kruhu ukrivdenosti a smútku a potom sa nestačíme čudovať.
Ďalšie články z utorka 14. marca 2006
Barbora Tinková: Tri mrkajúce mrchy
Dušan Mikušovič: Ľudáci
Imrich Rešeta ml.: Zahraničnopolitický komentár s Clooneym a Damonom
Maxim E. Matkin viac od autora »
Vaše reakcie [51]
Peter Pan a ďalší muži, čo nechcú byť dospelí
A už mi nikdy nevolaj!
Vezmi si ma, mami!
Jediná skutočná láska
Lásky na jedno použitie