Do you speak English?

Príjemné jarné popoludnie, červený panáčik na semafore, poslušne čakám, do uší sa zo slúchadiel rinie hlasná hudba. Zrazu si uvedomím, že muž exotického zjavu stojaci vedľa hovorí niečo zrejme mne. Alebo sa ma pýta? Zložím si slúchadlá a naozaj – rád by sa dozvedel cestu do istého bratislavského shopping centra. Presnejšie, nepýta sa – povie iba názov s neprepočuteľným cudzím prízvukom a bezradne pokrčí plecami v očakávaní odpovede. Spýtam sa ho, či hovorí po anglicky. Výraz jeho tváre sa zo zúfalo beznádejného v okamihu mení na obraz úprimného uľahčenia. „Konečne niekto, kto hovorí po anglicky. Od rána blúdim po Bratislave a nestretol som nikoho, kto by vedel aspoň zopár slov. Ste Slovenka?“ Začudovane prikývnem a dodám, že sa mi to o neznalosti angličtiny nechce veriť. „A vy ste odkiaľ?“ „Z Egypta. Prišiel som sem dohodnúť zmluvu s jednou cestovnou kanceláriou a neviem sa dopraviť na stretnutie. Ľudia sú tu ochotní, to vidím, aj by mi radi pomohli, ale nik nevedel po anglicky, a po francúzsky už vôbec nie.“ „Akých ľudí ste sa pýtali?“ vyzvedám ďalej. „No, normálnych, takých ako ja.“ Muž mohol mať okolo 45-50 rokov, tak mi hneď bolo všetko trochu jasnejšie.

„Musíte sa pýtať skôr mladších, tí by hádam po anglicky mali čo-to vedieť.“ Usmial sa: „Mal som tú česť rozprávať sa s mladými čašníčkami v podnikoch, ani tie toho veľa nevedeli.“ To už sa mi zdalo nejaké čudné. Našťastie, pocitom spolupatričnosti k obyvateľom hlavného mesta, prípadne celého Slovenska, na základe ktorého by som sa možno aj mohla hanbiť za to, aký sme národ akože-nevzdelancov, netrpím, ale aj tak ma to zamrzelo.

Kde sú všetci tí ľudia, ktorí potrebujú pre svoju prácu alebo štúdium znalosť minimálne dvoch svetových jazykov? Kde sú všetky tie deti, do ktorých tlačia angličtinu už v škôlke spolu so špenátom a teplým mliekom s kožkou? Kde sú tí úspešní študenti, ktorí absolvujú celé, alebo aspoň veľkú časť štúdia v niektorom z cudzích jazykov? A kde sú tie servírky a predavačky, čo ich prijímajú na základe splnenej požiadavky „znalosť minimálne jednej cudzej reči“? Náhoda, zlá kompromitujúca náhoda – myslím si doteraz. Nemôžem uveriť tomu, že keď sa jeden cudzinec prejde po Bratislave a hľadá pomoc, alebo bar, v ktorom by ho obslúžili aj inak ako vďaka posunkovej reči, pochodí naprázdno.

Každopádne, na cudzinca som vyhabkala stručné inštrukcie a zdalo sa, že trafí. Myslím si, že situácia u nás rozhodne nie je zlá a Egypťan mal iba zlý deň. Ja som však v Budapešti pochodila podobne, dokonca niekoľkokrát – tak neviem, či som mala vtedy zlé dni aj ja, alebo si iba pod vplyvom speakujúceho blízkeho okolia nahováram, že u nás je v tomto smere všetko oukej.

Ďalšie články z utorka 11. apríla 2006
Maxim E. Matkin: Lezieš mi na nervy! 
Juraj Malíček: Ukáže ju Sharon znova?
Matej Lauko: Island ušami krížom-krážom