Zoznámili sme sa na chate

Na moju zvedavú otázku, kde sa zoznámil s novou frajerkou, mi kamarát esemeskou odpísal: na chate. A na ktorej stránke konkrétne? Vyzvedala som podrobnosti. Kamarát sa zmohol už iba na tri otázniky.
Po chvíli zavolal. „Na chate, chápeš?! Na normálnej chate s krbom, strechou a drevenými schodmi na povalu. Tebe z toho netu šibe,“ zaziapal mi do slúchadla. A potom sme sa asi tri minúty smiali do telefónu.

Keď sme sa o pár dní stretli, priznal sa, že problém s chatou a chatom neodpratal len tak do kúta náhodných nedorozumení, ale rozmýšľal, čo s tým spraviť, keďže sa mu zdá, že jazykovedci sa v tomto smere málo činia. „Mám taký nápad, že by sa pri zdomácňovaní cudzích slov s anglickým [?] mohlo používať slovenské ä, napríklad aj v tom slove čät. V rámci kriesenia írečitej slovenčiny by sme tak zabili dve muchy jednou ranou,“ nezdržal sa nadšeného opisovania svojej veľkolepej idey.

Neviem, či by u más používateľov jazyka pochodil práve s prehlasovaným ä (navyše – kto by bol ochotný vypäť sa k jeho komickej výslovnosti, keď už aj herci v SND na ňu kašlú), ale aj ja si myslím, že by sa s tým mohlo niečo robiť, hoci práve v tomto prípade dochádza k nedorozumeniam iba na písomnej úrovni. Pravdepodobne by som, v snahe vyhnúť sa podobným omylom, zvolila verziu čet, aj keď by som si na ňu musela dlho zvykať. A nielen ja. Lenže zvykli sme si na víkend, niektorí už aj na bekhend, snoubording či (podľa mňa ohavný) bejzbal.

Zrejme sa s týmto orieškom naši jazykovedci už pasujú, i keď iba v zákulisí, prípadne v nejakom jazykovom okienku. Jazyk internetu sa však rozvíja nevídaným tempom a ich zásahy sa dostatočne aktuálne nestíhajú premietať do „používateľského prostredia“. Tak sa milí používatelia pasujú s elektronickým štýlom sami a hĺbavejším typom robí vrásky na čele.

Z variácií tvarov cudzích, zatiaľ oficiálne nespracovaných slov vzniká chaos, v ktorom sa puristi chytajú za hlavu a radový Slovák, ktorý by sa rád vyjadroval zrozumiteľne a hádam aj spisovne, sa potáca od jednej možnosti k druhej. To sú chvíle, keď si pripúšťam možnosť, že jazyk s nami zametá a je len na nás, ako silno budeme držať opraty a kam ho nasmerujeme.

Ďalšie články z utorka 21. marca 2006
Maxim E. Matkin: A už mi nikdy nevolaj!
Dušan Mikušovič: Televízne blondíny a efekt morčaťa
Rado Ondřejíček: Nová medicína v starej fľaštičke