Tri mrkajúce mrchy

Stretávame sa s nimi denne. Nenápadné, ale so snahou niesť význam, učupené v texte, mrkajú na čitateľa a vťahujú ho do obsahu. Tri bodky. Čím všetkým sa môže človek zaoberať, poviete si. A predsa: u nás v redakcii sa na tému troch bodiek diskutuje už od čias inZinu a nedávno sa rozhovor spontánne premenil na zapálenú debatu so zvýšenými hlasmi a rozvášnenými gestami.
Bojové zástavy proti sebe vytiahli dva tábory. Na jednej strane prívrženci a priaznivci používania trojbodiek a na strane druhej odporcovia, premeriavajúci si podozrievavým pohľadom každý exemplár v texte a zvažujúci jeho opodstatnenie.
Prvá skupina – zastúpená Jurajom Malíčkom – obhajovala ich výskyt argumentom, že časť zodpovednosti za význam prečítaného posúva autor použitím troch bodiek na čitateľa, pretože mu tak neotŕča tajomstvo votkané do štruktúry článku či knihy na zlatom podnose dokončených a presne vymeraných viet. „Tri bodky sú úplne funkčné, dokonca majú presnejší význam ako slovo, ak sa použijú správne,“ zastával si ich Juraj. Vraj ak by sme ich z textu odstránili, tajomstvo je v ... (tu si dovolím použiť tri bodky, pretože nasledoval v slušnej spoločnosti nepoužiteľný výraz).

„Takže tým, že nemáme radi trojbodky, podľa teba nútime autorov, aby namiesto nich všetko polopaticky dopovedali?“ opáčila Elena Akácsová. – „Ak píšem text o čomsi zamlčanom, efemérnom, čo síce všetci cítia, nemôžem mať čitateľa za blbca. Trojbodkou ho precízne navediem na to tajomstvo,“ bránil Juraj nielen svoj postoj, ale aj čitateľov. „Ale pravdaže, nikto ti tvoje trojbodky neberie,“ pridala som sa, „len by sa jednoducho nemali nadužívať. Nemám veľkú dôveru k textu, keď mi je po zbežnom screeningu odsekov jasné, že autor trojbodkami riadne presolil.“

Ženskú úderku podporila aj Eva Borušovičová v následnej mailovej prestrelke: „K trojbodkám sa utiekajú tí, čo nevedia dokončiť jedinú myšlienku a vyjadrovať sa disciplinovane, a tak píšu trojbodky a tvária sa, že to je to filozofické zamlčovanie podstaty, ktorá je nám všetkým predsa jasná.“ Myslím, že Eva to vystihla dokonale: v trojbodkách, resp. v ich neumiernenom používaní, sa skrýva kus alibizmu. Pisateľ sa použitím tohto interpunkčného triku neraz snaží vyvolať dojem, že vôbec nejaká podstata existuje (a tým pádom ju, nadnesene povedané, „filozoficky zamlčuje“). Niekedy tá zamlčaná podstata totiž jednoducho nie je. Nie je o čom, neviem, kam z konopí, tak tam prásknem trojbodku, čitateľ si už isto niečo domyslí, a keď si nedomyslí, nech sa cíti ako hlupák on, nie ja – spoliehajú sa mnohí v nádeji, že im na to nik nepríde.

Pravdaže, nemôžeme všetky trojbodky hádzať do jedného vreca. Na mnohých miestach skutočne plnia svoj účel a dokážu s textom spraviť divy (vynechajme pre tentoraz trojbodky vyjadrujúce napríklad pauzu v priamej reči postáv a pod.; ide nám len o tie konce viet). Iný význam majú zas trojbodky v súkromnej korešpondencii dvoch ľudí, ktorí stoja v celkom odlišnom vzťahu ako autor a anonymní čitatelia.

Trojbodky sú dovolené, dobrovoľné, je na každom z nás, ako s nimi naloží, najmä v roli autora. Podľa mňa by však mali byť soľou. Keď je ich priveľa, pripadajú mi ako mušacince – roztrúsené po celom texte špinia hrdé, ladne vymodelované vety a maskujú nedokončené myšlienky.

Ďalšie články z utorka 14. marca 2006
Maxim E. Matkin: Bratstvo mužov bez sexu
Dušan Mikušovič: Ľudáci
Imrich Rešeta ml.: Zahraničnopolitický komentár s Clooneym a Damonom