Nová medicína v starej fľaštičke

Keď pred tromi rokmi Placebo vydávali album Sleeping With Ghosts, vopred ho označovali za experimentálny a celkom iný ako dovtedajšie. Ten album znie ako typické Placebo, pre pár umelých zvukov niekde na pozadí si ho teda rozhodne s Chemical Brothers nikto nezamieňal. Pred najnovším albumom Meds sa v tlačovkách vravelo o návrate k pôvodnému gitarovému zvuku, takpovediac až ku koreňom. Znie teda Meds ako zúfalé vykrádanie samých seba, alebo je v priestore pôvodného zvuku kapely stále toľko voľného a neprebádaného, že sa dá z neho ťažiť už piatykrát, a pritom stále ísť vpred? Povedané na rovinu, ani jedna z možností sa nenaplnila.

Placebo nijako zvlášť nenapredujú, ťažko by sa o tom mohli sporiť s trinástimi novými pesničkami pod pazuchou. O vykrádaní však tiež nemôže byť reč. Na Meds síce nepočujete nič, čo by na vás Molkovci spoza mejkapov ešte nevytiahli, ale rozhodne pri tom nemáte pocit mŕtvej kapely v štýle U2, ktorí hudobný nápad nevideli, odkedy Bonovi preskočilo. Mám skôr dojem, že ak by Meds vydala nejaká mladá debutujúca kapela, išli by sme sa zblázniť v ospevovaní nového svetaspasiaceho talentu. Lenže na pomery Placebo a toho, čo všetko už dokázali nahrať, je Meds až príliš prepchaný relatívne lacnejšou vatou na úkor väčšieho podielu strhujúcich pesničiek. To už je krutý údel, zvlášť dobrých kapiel. Jedného dňa skrátka na album nedostanú desať, ale len päť skvelých pesničiek a už je zarobené na premúdrené polemizujúce recenzie.

Ako bývalý veľký fanúšik R.E.M by som si napríklad nikdy nepomyslel, že Placebo niekedy dokážu nahrať takú slizkú a patetickú pesničku ako Broken Promise a že im pri tom podliezaní vlastnej latky bude asistovať ešte aj Michael Stipe. Je to suverénne najslabšia vec, čo som kedy od nich počul. Na druhej strane sú tu však výborné dva otváracie kusy albumu a najmä číslo 5 – Follow The Cops Back Home, pre zmenu bez debaty jedna z najlepších veci, čo chalani kedy nahrali. Behá z nej mráz po chrbte a rovnako dobre ako sem by zapadla medzi pomalé veci na Without You I’m Nothing. To isté platí o Pierrot The Clown, ďalšej z tých, pre ktoré Meds nemožno len tak spakruky poslať na odpočinok.

Vlastne najviac celý album vystihuje záverečná a zároveň singlová Song To Say Goodbye. Nuž, poznáte ju z rádií, aká sa vám zdá? Ani tam, ani tam, podľa mňa. Niečo na nej je, aj ak ju počúvate dlhšie, je sa tam čoho zachytiť, lebo namotať na svoje nekomplikované melódie v zahustenom zvuku, to Placebo vždy vedeli najlepšie. Ale zároveň, predstavte si k nej vaše staršie obľúbené kusy a už Song To Say Goodbye stráca svoje čaro. Nie je plná mladíckej energie ako 36 Degrees, ani neobsahuje žiadnu osviežujúcu aranžérsku drobnôstku, ako v sebe niesla napríklad This Picture. Presne taký je až na spomínané výnimky celý Meds. Pokojne ho môžete pár dní vyhlasovať za svoj najobľúbenejší album. Ale po tých pár dňoch sa nakoniec aj tak pozriete medzi cédečká, či vám už kamarát stihol vrátiť nejaké staršie veci. Zdajú sa byť akési ozajstnejšie a asi takými aj sú.

Placebo – Meds (EMI, 2006)

Ďalšie články z utorka 21. marca 2006
Barbora Tinková: Zoznámili sme sa na chate
Maxim E. Matkin: A už mi nikdy nevolaj!
Dušan Mikušovič: Televízne blondíny a efekt morčaťa