Všetko, čo vravia o tomto albume, na ňom v skutočnosti nie je

Začnime zoširoka. V anglicky hovoriacich krajinách a tuším, že najmä v Anglicku samotnom, sa posledné roky v súvislosti s hudbou veľmi dobre udomácnilo slovo „hype“. Označuje módnu záležitosť v tom najprehnanejšom zmysle a pramení z neustálej potreby ostrovnej Británie utvrdzovať svoje výnimočné postavenie na svetovej hudobnej scéne. New Musical Express, Q, Mojo a ostatná miestna renomovaná hudobná tlač hajpuje ostošesť. Ak má každý mesiac vyjsť desať časákov s niekým iným na obálke, potrebujete veľmi veľa výrazných hviezd. A keď nie sú – pretože ani Británia ich nevie chrliť takým tempom, nastupuje vlastná výroba. Začne sa to obálkou a pár článkami, pokračuje spoločným koncertným turné hneď niekoľkých vyhajpovaných kapiel a v rekordne krátkom čase sa končí profilom v rubrike Artist Bite na MTV, ktoré medzičasom začalo rotovať videoklip. Zrazu máte pred očami kapelu bez jediného albumu, zato takú slávnu, že Beatles by sa im ani o pitný režim nemohli starať. Toľko hype. Teraz Arctic Monkeys – aktuálne stelesnenie tohto roztomilého slovíčka.

Vydávajú svoj debut s názvom Whatever People Say I Am, That’s What I’m Not na nezávislom a kvalitu zaručujúcom labeli Domino Records. To je podstatná informácia. Domino Records pred dvoma rokmi vytiahlo na svetlo sveta Franz Ferdinand ako záchrancov alternatívneho gitarového popu brandovaného Made in UK. Keď som sa v auguste pýtal ich gitaristu a bubeníka, koho tipujú za ďalšiu veľkú hviezdu, povedali Arctic Monkeys. Dobre informovaní chalani.

Je dosť ťažké ísť na trh s albumom, ktorý je geniálny a prelomový, skôr, ako ho ktokoľvek počul, ale to už je odvrátená strana hajpu. Tento arcticmonkeyovský totiž navyše takým ani veľmi nie je. Je dobrý, najmä tam, kde kapela ide viac po melódii ako po dynamickom výraze, tam, kde sa viac spieva a menej tancuje. Zároveň je však zmesou najväčších hype kapiel posledných troch rokov. Libertines, Franz Ferdinand, Kaiserchefs a Bloc Party namiešaní v jednej kope.

Popri tom Arctic Monkeys výborne triafajú cieľovú skupinu. Tú istú, ktorú kedysi ohúrili bratia Oasis so svojimi pesničkami v štýle „Hej, kámo, veď on spieva presne o mojom živote“. Nižšia stredná trieda, working class heroes, odchovaná na pube, pive, cigaretách, túžbe všetko to zmeniť, doživotnom pripútaní sa k rodnej ulici a neistému nine-to-five džobu. Arctic Monkeys sú na najlepšej ceste naučiť tancovať presne tých istých ľudí, ktorých Oasis naučili piť a Libertines im priblížili čaro cracknutého kokaínu.

Pre mňa sú ďalšou kapelou do série aktuálneho britského gitarového návratu k rokenrolovým koreňom. Ťažko ich niečím špeciálne vyčleniť, ľahšie je napísať, odkiaľ koho pripomínajú a kto všetko sa v nich samých spája. Momentálne poľudšťujú vysielanie MTV a ani to nie je na zahodenie. Aktuálny singel When The Sun Goes Down je bez debaty najlepšia vec na albume, takže ak sa vám páči, skúste aj zvyšok. Ak vám už ten pripadá, že poznáte aj lepšie, skúste ešte z veselšieho súdka pesničku Mardy Bum a ak ani to nič, nechajte Arctic Monkeys ležať arktickým ľadom.

Arctic Monkeys – Whatever People Say I Am, That’s What I’m Not, Domino/ Wegart, 2005