Čo tak zobrať si ma za ženu?

„Dobré ránko, zlatko. Kávu? Čaj? Alebo čo tak zobrať si ma za ženu? Svadba môže byť niekedy v júni alebo v júli alebo... Nie, v máji nie, májové manželstvá sú vraj nešťastné.“

Chlapík sa tvári neurčito, veľmi prekvapene, neodpovedá, ale kávu si dá. Ona pokračuje, že svadba môže byť u nich, majú pekný kostol, farár skvelo reční, aj sálu majú peknú, veľkú akurát pre dve rodiny a kamarátov. „Okolo sto hostí,“ sladko sa usmieva a podstrkuje mu zoznam.

Takto to chodí?

Tradovaním, ústnym podaním z pokolenia na pokolenie, sa zachováva názor, že ženy sú vydajachtivé už od prvej menštruácie a chlapi sa bránia, až kým sa neubránia. Neviem, koľkým pokoleniam bol tento názor vštepený, ale nemohlo to byť až tak veľa. Veď toť, ešte len pred pár desiatkami rokov, dievčence sedeli hanblivo v kúte izby a čakali, kým švárny mládenec príde požiadať pána otca a pani matku o ich ruku. Možno tieto dnes už rozprávkové chvíle zmenilo zrovnoprávnenie žien a mužov. Mládenci úplne bez hanby a iniciatívy sedia v kúte a dievčence ich pokojne popýtajú o ruku. Tieto moderné pytačky by mohli byť transformované do počítačovej hry s názvom Kto z koho alebo Kto koho (dostane). Natíska sa otázka, prečo to tak je? A je to naozaj tak?

Beátka mala vzťah ako z romantického filmu. Veľká láska na úvod, básničky a romantické prechádzky prešli do pohodových večerov v ich prvom spoločnom podnájme. Po dvoch rokoch si bola úplne istá. Začala Romanovi rozprávať o možnosti zoficiálnenia ich lásky. Nechytal sa. Mal pocit, že ho do toho tlačí. Tak prestala. Po pár mesiacoch, keď o svadbe nepadlo ani jedno slovo, Romana pochytil strach: „Prečo už Beátka o svadbe nerozpráva?“ A požiadal ju o ruku.

Sedíme so Sárou v „našom“ bare a leštíme príbory. Sára tvrdí, že ženy sa chcú vydávať, lebo potrebujú pocit istoty, robiť si plány do budúcnosti a poistiť si vzťahy. Žena vidí v svadbe istotu, že tento vzťah už bude na celý život, vidí v tom potvrdenie lásky a niekedy svadbou presviedča sama seba o nekonečnej láske k ženíchovi prichádzajúcemu s drahou kyticou. Muži žiadne sebapresviedčanie nepotrebujú. Keď sú zamilovaní, sú zamilovaní, a keď sa chcú ženiť, chcú sa ženiť. Akurát, že to nie je vždy v tom istom čase. Nakoniec Sára s úsmevom hovorí, že kým pre ženu je svadba začiatok niečoho, pre chlapa je to koniec. A mne napadá reklamný slogan: „Kde iní končia, my len začíname.“

Minulý rok v auguste sa vydávala moja spriaznená duša zo strednej. Mala som z toho strange pocity a cítila som sa ako malé decko, ktorého sa takáto debata netýka a odbehne sa hrať s formičkami. Lenže krátka rekapitulácia romantických klipov z mojich imaginárnych svadieb (vždy rovnaké šaty, vždy iný ženích) dokazovala, že k svadbe žiadny odpor nechovám. V hitparáde bielych slaďákov prvé miesto obsadil Marián, za ktorého by som sa bývala vydala hneď po prechádzke po zamrznutom mŕtvom ramene Dunaja. On mal päťročný vzťah a so mnou spoločnú nádhernú, romantickú, esemeskovú lásku. Chvalabohu k môjmu ÁNO nikdy nedošlo a jeho NIE mi zlomilo srdce len na dva týždne.

Možno v jednom bode nášho života zistíme, že sme unavení z hľadania toho pravého. Keď sa zjaví niekto minimálne podobný vysnívanému ideálu, sme schopní dať mu svoju ruku aj pol kráľovstva, nech to hľadanie už máme za sebou. Alebo, bez ohľadu na pohlavie, budujeme kariéru, kúpime si auto, byt, veľkú posteľ a bielu techniku, a potom osamelo čumíme do práčky. Pri pohľade na točiace sa uteráky začneme rozmýšľať nad tým, že by sme si mohli niekoho zaobstarať do toho bytu, do tej postele, niekoho, kto by s nami čumel do práčky, prípadne, kto by pral. Ženám začnú hlasno tikať biologické hodiny už aj pri pohľade na ubabraného synčeka ich spolužiačky zo základnej a všetci chlapovi kamaráti sú už ženatí a pri spoločných pitkách je jediný, kto si domov vezie nejakú „čistú lásku“ z baru. Potom je únava z hľadania a túžba po spoločnom živote s niekým taká silná, že pravými sa stanú prví. Prví, čo sa objavia.

„Môj kamarát chodil so svojou frajerkou tri mesiace a potom sa zobrali,“ hovorí Selim, náš kuchár z Korziky, a pripravuje krevetovú bagetu. Kradnem mu krevety napriek všetkým hygienickým predpisom a nechce sa mi nič robiť. „Vieš, keď chceš niečo spraviť, tak to sprav, láska sa nedá hodnotiť časom,“ filozofuje pri aranžovaní prílohy. Potom dodáva, že priveľa rozmýšľam a že tí jeho kamaráti sú už rozvedení. Asi fakt zbytočne rozmýšľam, nepotrebujem pre život vedieť všetky dôvody vytvorenia posvätného zväzku manželského. Idem radšej napísať esemesku môjmu frajerovi. Keď mi odpíše ľúbim ťa, mám taký zvláštny pocit istoty.