Tentoraz nielen o kultúre

Mám doma za tie roky dosť veľkú zbierku kompaktných diskov s muzikou a moje počúvanie podlieha rôznym vlnám. V týchto dňoch mám také obdobie, že dosť počúvam Queen a The Doors, dve skupiny, ktoré nikdy nepatrili k mojim obľúbencom. Vlastne ma v minulosti nezaujímali a dá sa povedať, že som ich pre seba objavil až teraz.

Čo majú tieto dve hudobné kombá s pomerne dosť rozdielnym hudobným zameraním spoločné? Nie je toho možno veľa, ale je to to úplne najdôležitejšie: nekonečne narcistického, neuveriteľne charizmatického a predčasne zosnulého protagonistu, ktorý sa stal kultovou postavou. Ale je tu aj rozdiel: zatiaľ čo o smrti Freddieho Mercuryho z Queen niet najmenšej pochybnosti (rozvinuté ochorenie AIDS, ktoré uňho prepuklo v posledných rokoch života, sa ani veľmi prežiť nedá), zosnulého Jima Morrisona každú chvíľu niekto niekde videl: raz na benzínovej pumpe v Texase, inokedy v bare. Ale to sa rozpráva aj o Elvisovi Presleym. Takéto povedačky patria do kategórie mestských mýtov. Kedysi sme sa nimi zaoberali v inZine, a pekne o nich píše aj Roman Lipčík v článku o mestských mýtoch.

Vždy som mal problémy s rátaním a počtami, mať dobré známky z matematiky ma už na základnej škole stálo oveľa viac úsilia ako mojich spolužiakov a spolužiačky. Až oveľa neskôr sa zistilo, že som dysnumerik, resp. dyskalkulik. Čísla mi skrátka nič nehovoria. Aj na gymnáziu som na hodinách matematiky ožíval (a dokonca aj krátkodobo exceloval), iba keď sa preberala deskriptívna geometria a topológia. Veru, predstavivosť mi nikdy nechýbala. No a na vysokej (VŠMU) sme už matematiku našťastie nemali a aj z telesnej výchovy som bol vďaka skrutkám v nohe vyreklamovaný. Dodnes neviem rátať a ani peniazom veľmi nerozumiem. Preto ich ani nikdy nemám, hoci si zarobím teda pekne. Keď som si na D-fense prečítal Vlahov článok prinášajúci zaujímavý pohľad na financie a súčasnú módu úverov a pôžičiek, pripadalo mi, že je o mne. Keď sa okolo seba obzriem, všetko mám na úver či lízing. Ale tak asi žije väčšina z nás.

Minulý týždeň som mal v meste nejaké vybavovanie a v hodinovej medzere som sa chcel ísť niekde okolo Tesca najesť. Trepať sa hore na Obchodnú do vegetariánskej Góvindy sa mi nechcelo, zašiel som teda po veľmi dlhom čase do McDonalda na námestí SNP. Dá sa tam teraz vybrať už aj vegetariánske jedlo, takže sa netreba kŕmiť hamburgermi s mletým mäsom. Je zvláštne, že kým kedysi sa mi u McDonalda celkom páčilo, teraz som si len chvíľu postál v rade, pozoroval naučené úsmevy a takú nejakú umelú čulosť personálu, no vtom z toho celého na mňa padol taký hrozný a nevysvetliteľný smútok, že som odtiaľ musel odísť. Rozumie tomu niekto? Napokon som si v zelovoci kúpil pár jabĺk a spratal som ich v chôdzi cestou na ďalšie stretnutie. Tu je vcelku sociologicky zasvätený pohľad na reštauračnú sieť McDonald’s. Nezdieľam takýto nezmieriteľný postoj, považujem sa za celkom tolerantného človeka, ale páči sa mi štýl, akým je to napísané. Nepatrím ani k militantným odporcom kapitalizmu podľa strihu ? la USA. Naopak, mám ho rád, rovnako, ako rád hrám Monopoly. Ešte vždy mám totiž v živej pamäti časy reálneho socializmu, v ktorých som prežil detstvo a mladosť. Skúsme si ich pripomenúť, nasadnime do stroja času a vydajme sa do socialistického obchodu. Ten článok je dosť tendenčný, ja viem, ono to zasa až také hrozné nebolo, prinajmenšom v Bratislave a okolí, ale ten štýl je fajn.

Od analýzy rýchlostravovania a socialistického obchodu by som sa oslím mostíkom preniesol k psychoanalýze Rýchlych šípov, Hriešnych ľudí mesta pražského a iných popkultúrnych javov.

Jedným z výrazných popkultúrnych javov je podľa mňa aj postupná strata významu literatúry. Povedané jazykom komunistických politrukov, kedysi sa čítalo viac a radostnejšie. Vidím to aj na sebe. Za komunizmu sme nemohli dokopy nič, tak sme veľa a vášnivo čítali. Dnes je možností oveľa viac, a tak po knihe siaham len veľmi zriedka. Ani návšteva kníhkupectva už pre mňa nie je takým vzrušujúcim dobrodružstvom, zriedkakedy si odtiaľ niečo odnesiem. Naposledy som si v Panta Rhei kúpil objemnú a veľmi podrobnú knihu Inga Walthera Impresionizmus; tú som im tam nemohol nechať, aj keď stála vyše tisícky. Kedy ju budem čítať? Keď ochoriem na chrípku? V dôchodku? Veru, ani pre mňa ako čitateľa už kniha neznamená toľko, čo znamenala kedysi. Naozaj spolu tak bezprostredne súvisí sloboda a hroziaci zánik literatúry? Medzi nami, zániku národnej literatúry sa ani najmenej nebojím. Nech pokojne zanikne. K hlasom umelcov, dvíhajúcim sa v našej spoločnosti na záchranu kultúry, sa rozhodne nemám v úmysle pridať. Nezdieľam ich partikulárne záujmy. Skôr sa spolu s Lukášom Krivošíkom pýtam, prečo by sa umelcom mali na živobytie skladať cudzí ľudia, ktorých ich umenie vôbec nezaujíma, nepoznajú ho a ani nemajú záujem ho spoznať?

Tak trebárs ak má niekto záujem o to, čo robím ja, dá mi to najlepšie najavo tým, že si v kníhkupectve kúpi nejakú moju knihu. Ak sa mu zapáči, odporučí ju aj niekomu inému, a ten si ju tiež kúpi. Ja ten záujem už nejako pocítim, nebojte sa. Ak niekoho moje písanie nezaujíma, nekúpi si žiadnu moju knihu. To je jednoduché ako facka Tým dá svoj postoj dostatočne najavo, nemusí sa na moju adresu už nijako dodatočne vyjadrovať. To ma robí nezávislým, pretože od tohto štátu nepotrebujem nič iné, len aby ma nechal na pokoji a nemontoval sa do môjho života. Po žiadnej štátnej rente ani trafike netúžim.

Nebol by som to ale ja, aby som si už tradične nezafňukal nad tým, ako sa moja kedysi idylická a tichá rodná obec zmenila za posledných tridsať rokov na nepríjemnú priemyselnú perifériu. Áno, aj Slovensko sa pomaly, rovnako ako Česko, mení na krajinu montážnych hál a skladíšť. Kto by už len mohol mať záujem, aby tu boli nejakí umelci alebo vôbec intelektuáli? Tých je predsa dosť v historických krajinách Európy. Načo čítať slovenské knihy, pozerať slovenské filmy, počúvať slovenskú hudbu, keď v zahraničí (už len v tých Čechách) to robia oveľa lepšie a pre nás príťažlivejšie a zaujímavejšie?

Možno by sme si dakedy mali zopakovať zásady bezpečnosti pri práci, najmä pri manipulácii s montážnymi a skladovými strojmi a pomôckami. Čo o to, ja som to zažil v Slovnafte, kde som robil skoro desať rokov, ja sa do toho dostanem pomerne rýchlo, ale vy budete mať problém, keď sa všetci stretneme pri jednej veľkej montážnej linke. Tak si, prosím, prečítajte

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [30]