Švéd v českom väzení a iné

Obľúbenou témou viacerých českých médií je „Švéd“ v českom väzení. Stále nechápem, ako je možné, že slušný, pracovitý a už na prvý pohľad plne kompatibilný obyvateľ Východnej Európy má také problémy s legálnym presídlením do socialistickej Škandinávie, a pritom nejaký už na prvý pohľad nekompatibilný exot žiadne také problémy nemá. Ba čo navyše, stačí mu tam prevegetovať na podpore dva roky, a ajhľa, ďalší Švéd! Ingmar Bergman je proti nemu šuviks. Síce to stále chodí po uliciach Oslo v bielej nočnej košeli a čiapočke, šliape si po brade a dva metre za ním sa vlečie skupinka švédskych bytostí zabalených od hlavy po päty vo vreciach, ale má to švédsky pas. Navyše, očakávať od toho schopnosť dohovoriť sa po švédsky alebo nejakým európskym jazykom by bolo prejavom rasizmu. Samozrejme, že takýto Švéd je nezamestnateľný, a tak poberá sociálne dávky, čiže parazituje na sociálnom systéme, ktorý si vytvorili úplne iní ľudia pre seba a svojich spoluobčanov. Takto poňatý multikulturalizmus mi pripomína svojou samovražednou stupiditou okolnosti, za ktorých sa rozložila Rímska ríša – aj tým, že rímske občianstvo dostávalo čím ďalej tým viac cudzincov, ktorí nevyznávali ideály, na ktorých bol Rím založený, ale o to viac vyznávali jeho prepracovaný sociálny systém.

Tak je to aj s obcami. Ako zatiaľ ešte stále obyvateľ priemyselnej zóny Devínska Nová Ves, ktorá bola kedysi mojou rodnou obcou, to mám pred očami. Ak sa do dediny, ktorá má, povedzme, 1500 obyvateľov, prisťahuje, povedzme, 200 cudzích, tá obec ako samostatný organizmus to hravo znesie (samozrejme, hovorím o 200 normálnych ľuďoch, nie o prepustených trestancoch). Ak sa tam však prisťahuje 20 000 ľudí, obec ako fungujúci živý organizmus zanikne a stane sa anonymnou nocľahárňou aj pre tých, čo sa tam narodili a vyrástli. Presne toto sa stalo s Devínskou Novou Vsou.

Myslím, že multikulturalizmus je podobný ľavičiarsky nezmysel ako beztriedna spoločnosť. Tolerancia je skvelá vec, ale len keď je obojstranne rešpektovaná a dodržiavaná. Pozrite sa, ako vyzerá výchova k tolerancii a multikulturalizmu v podaní synov (v tomto prípade skôr dcér) púšte.

Treba pripomenúť, že v konflikte s islamským terorizmom spolu nezápasia dve džentlmenské armády, ale bezpečnostné zložky zákerne napadnutej krajiny (USA) a bezohľadní masoví vrahovia. Socialistická Európa a jej rôzne nadnárodné inštitúcie sa pritom sústreďujú na to, aby Američanov zozadu kopali do členkov. V tomto sa zhodnem s názorom Bohumila Doležala.

Považujem sa za vcelku veľmi tolerantného človeka, pokiaľ ma niekto neobťažuje svojím netolerantným prístupom, alebo neznepokojí svojou stupiditou. Takto napríklad vyzerá politická korektnosť po holandsky.

Hovorí sa, že tolerantnosť človeka sa testuje na jeho vzťahu k menšinám. Čím sa testuje tolerantnosť menšiny? Rád by som sa ešte raz vrátil k homofóbii, ako ju prezentuje akýsi Challenger na mojich obľúbených stránkach D-fens.

Zákon o registrovanom partnerstve, ktorý schválili u susedov, nie je víťazstvom mnohorakosti. Je víťazstvom homosexuálnej loby a diskriminuje heterosexuálne dvojice, ktoré by mohli mať záujem podobný zväzok uzavrieť.

Som tolerantný aj v rámci hudby, mám rád veľa rôznych a často vôbec nesúvisiacich hudobných štýlov. Jediná kapela, ktorá nikdy nesmie hrať v miestnosti alebo priestore, kde sa nachádzam, je Elán. Tam sa moja tolerancia jednoznačne končí. Hudbu tejto skupiny bytostne nenávidím odjakživa. Nechápem, čo je to za ľudí, pre ktorých je Elán synonymom vlastnej mladosti prežitej v 80. rokoch. Ja som bol vtedy tiež mladý, ale moja mladosť sa rozhodne neodohrala pri zvukovej kulise tvorenej Elánom, preboha! Hudobnú kulisu mojich osemdesiatych rokov tvorili predovšetkým Miles Davis, Prince, King Crimson, Earth Wind & Fire a z našich ešte tak Pavol Hammel, Marián Varga, Vladimír Mišík a Dežo Ursiny. Preto sa do veľkej miery stotožňujem s názorom istého blogera, ktorý dávi s Elánom.

Aj keď som hrdým vlastníkom pomerne veľkého plazmového televízora, používam ho výlučne ako zobrazovaciu jednotku prehrávača DVD. Televízia ako taká mi veľa nehovorí. Je to už pekne dávno, čo som si ju naposledy pustil. Možno je to už aj rok, pozeral som sa na Burtonov film Planéta opíc na Markíze, ale nedopozeral som, lebo ma znervózňoval dabing a osekaný obraz. Takže väčšinu mien, o ktorých sa píše v článku o televíznych moderátoroch, nepoznám, ale niekoho to možno pobaví i poučí.

Priznám sa, že v tejto rubrike prevládajú linky na české články, to je vlastne odraz môjho zvýšeného záujmu o dianie u našich susedov, s ktorými mám ako typický východoeurópsky mutant možno niečo málo spoločného aj geneticky. Ak som mal geneticky danú aj záľubu v alkohole, už dávno ma prešla. Prečítajte si na tému Česi a alkohol a zistíte, že zasa až takými vzdialenými príbuznými nám nie sú.

Málokedy človek súčasne a v tom istom médiu naďabí na rozhovory s dvoma zahraničnými osobnosťami, ktoré tak veľa znamenali aj pre našu krajinu. Tu je rozhovor s Václavom Havlom a tu je rozhovor s Václavom Klausom. Páčia sa mi. Aj keď ani s jedným z týchto mužov nemusím súhlasiť, ide o rozhovory s dvoma ľuďmi, ktorí prišli s ujasnenými koncepciami a filozofickými systémami. A teraz si predstavte, ako by popri tom asi vyzeral rozhovor s tým čudným človekom, čo dnes sedí na Bratislavskom hrade. Asi ako bezobsažné kvákanie starej trhovníčky. Kto chce, nech porovná a posúdi.

Viedenskej organizácii politickej strany FPÖ sa nepáčia billboardy pozývajúce Rakúšanov na návštevu ČR. Konkrétne im prekáža slogan "Mozart bol v Česku päťkrát. A vy?" Vied

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [2]