Zrušiť ministra i ministerstvo kultúry

Na mojej nedávnej misii v Španielsku som si našiel po večeroch čas aj na návštevu vychýrených madridských pamätihodností. Medzi nimi nebolo možné vynechať ani Múzeum moderného umenia kráľovnej Sofie, kde sa mi podarilo vyrobiť parádne faux pas.

V jednej chvíli som nedával pozor, kam šliapem a nechtiac som prekročil čiaru, vyznačenú na dlážke. Moja noha dostúpila do kopy konfiet a roztrhaných papierikov, ktoré boli bez akéhokoľvek zmyslu pohádzané po dlážke, v jednej z bočných hál obrovského múzea. To som nemal robiť, ihneď totiž ku mne pribehla obstarožná a asi o dve hlavy nižšia španielska dozorkyňa a v jej rodnom jazyku začala na mňa čosi vyziapovať. Z jej kriku som vyrozumel, že to, čo som omylom považoval za neporiadok, ktorý nechal na zemi po sebe nejaký dekoratér, je „významné dielo moderného umenia“! Moja tvár očervenela a srdce mi zovrel strach, či nebodaj nebudem nútený vzniknutú škodu zaplatiť, keď už som stúpil do... moderného umenia. Ale našťastie som sa bál zbytočne. Keď totiž dozorkyňa zistila, že jej nerozumiem a vôbec – tváril som sa ako debil (teda skoro ako vždy), vytiahla odkiaľsi metlu, sprisahanecky sa poobzerala, či nás niekto nevidí, a nenápadne zamietla konfety a útržky papierov späť za čiaru, vyznačenú na zemi.
Dielo moderného umenia bolo zachránené, v podstate vyzeralo tak ako predtým a územčistá dozorkyňa mi rukou dala znamenie, aby som jej zmizol z očí. Nech mi je moje kultúrne barbarstvo odpustené, ale takýchto „diel moderného umenia“ tam bola celá kopa. V podstate samé rárohy. Jediné, čo ma v múzeu kráľovnej Sofie zaujalo, boli obrazy Salvatora Dalího a ešte zopár machlaníc od Picassa, medzi nimi slávna Guernica.

Naproti tomu, madridské múzeum Prado, kde sú klasické diela maliarov, ako bol Goya, Velasquéz, či obrazy flámskych majstrov, to bola iná káva. V tom múzeu som päť hodín pobehoval ako Alenka v ríši divov, nevynechal som žiadne poschodie a žiadnu bočnú sieň a až hlad a smäd ma donútili budovu opustiť. Moja duša sa tam však cítila, akoby bola lutnou, na ktorú hrajú nebeskí anjeli. Ten zážitok bol neopísateľný!

Proletarizácia kultúry
Každopádne kontrast medzi obidvoma múzeami (obe si zaslúžia návštevu!) dobre ukazuje dve éry kultúry a umenia. Éru, keď kultúru financovala cirkev, šľachta, bohatí kupci, či neskôr spoločensky zodpovední priemyselníci. A éru väčšej časti 20. storočia: obdobie proletarizácie umenia, keď kultúrnu činnosť financuje najmä štát, ak nie rovno nejaká tá štátostrana.

Slovenská spoločnosť je v týchto dňoch nútená zaoberať sa panským huncútstvom niekoľkých umelcov, ktorí v otvorenom liste najvyšším ústavným činiteľom požadujú odvolanie ministra kultúry. Vraj svojmu rezortu nerozumie a zavádza do jeho fungovania „vulgárne chápaný ekonomický liberalizmus“. Nechcem sa zastávať bývalého Ruskovho metrosexuála, čo si farbí obočie, ale pri čítaní toho otvoreného listu sa sám seba pýtam, ako vôbec mohla kultúra existovať predtým, než vzniklo ministerstvo kultúry?! Nebolo to umenie, čo sa produkovalo predtým, náhodou kvalitnejšie než to, čo sa produkuje teraz? A tu nemám nutne na mysli len konfety, rozhádzané bez ladu a skladu po dlážke v madridskom múzeu. Stačí nedávna billboardová eurokampaň rakúskych „umelcov“ (a za peniaze daňových poplatníkov) s oplzlými motívmi, kde sme sa vďaka plagátu polonahej ženy s rozkročenými nohami nadobro dozvedeli, kam tá EÚ smeruje pod predsedníctvom nášho juhozápadného suseda.

Ministerstvo kultúry existuje na Slovensku od 60. rokov, ale myšlienka na jeho založenie prišla na naše územie ešte skôr. Éra štátneho riadenia kultúry sa u nás začala niekedy v roku 1919, keď vláda Maďarskej republiky rád zaviedla prax, ktorú väčšina vtedajších umelcov považovala právom za absurdnú: ak ste hrali na gitaru, mohli ste predstúpiť pred komisiu straníckych politrukov a ak sa ukázalo, že nielen hrať viete, ale ešte aj hráte angažovane, poskytli vám štátnu rentu. Keď je teraz kultúra v kríze, tak kedy sa mala lepšie? Azda za socializmu, keď musela byť poplatná režimu!?    

Nebránim ministra kultúry, ešte ako štátny tajomník ministerstva školstva napáchal dosť škody, ale tým umelcom neverím ani pol slova. Aj oni sú len záujmová skupina, podobne ako poľnohospodári, učitelia, zdravotníci a kadekto v tejto krajine. Ich jediný spoločný záujem je zachovanie súčasnej podoby prerozdeľovacieho štátu, tejto veľkej fikcie, kde každý žije na úkor každého a nikto nechce žiť za vlastné. Práve kultúra je pritom najmarkantnejším príkladom prerozdeľovania zdola nahor, od chudobných smerom k elitám.

Ministerstvo kultúry je už svojím názvom oxymoron. Ako ide dohromady štátne riadenie a slobodný tvorivý proces umelca? Umelci, podpísaní pod otvorený list, vyzerajú ako stádo nevoľníkov, ktoré svoju tvorivú slobodu ponúka štátu výmenou za tridsať strieborných. Prečo by sa beztak bohatým hercom mali na živobytie skladať ľudia, ktorí ich umenie vôbec nepoznajú, nemajú záujem ho spoznať, alebo sa im dokonca hnusí? Zaplatil by azda niekto zo signatárov listu dobrovoľne za niečo, čo nemá rád?

Je v poriadku, keď sú ľudia s nízkozárobkových vrstiev nútení skladať sa svojimi daňami na niečo, ako je opera? Teda čosi, čo prináša radosť najmä solventnejším konzumentom umenia? Populárna kultúra sa v posledných desaťročiach zmenila na multimiliardový priemysel, zatiaľ čo „vysoká kultúra“ akosi stagnuje. Ale nie je to tak trochu aj preto, že štát v mene egalité zlikvidoval spoločenské inštitúcie, ktoré vysokú kultúru financovali a podporovali v minulosti? Šľachtu sme vyhnali už v roku 1918, majetok cirkvi znehodnotili komunisti, ktorí barokové kostoly premieňali na maštale a sýpky, no a bohatí boli vyvlastnení. Aj ja považujem úpadok vysokej kultúry za tragédiu a nemyslím si, že konfety rozhádzané po dlážke sa vyrovnajú mramorovej soche od Antonia Canovu. Ale oživenie vysokej kultúry by som skôr videl aspoň v čiastočnom reaktivovaní spoločenských inštitúcií, ktoré ju živili predtým, než prišiel štát.

Pripomenúť bohatým ich zodpovednosť
Po roku 1989 sa aj u nás začala postupne vytvárať majetnejšia vrstva. No Slovensko má (navzdory prežívajúcim stereotypom o „veľkých sociálnych rozdieloch“) najchudobnejších bohatých spomedzi členských krajín OECD. Inými slovami, sme veľmi rovnostárskou krajinou. Ďalšia vec je pôvod novej finančnej elity: pár generácií to trvá, kým sedliak vymení krpce za panské poltopánky. Dobrý vkus nevzniká zo dňa na deň. No aj tu vývoj pôjde postupne dobrým smerom. Keď sa bohatí nasýtia hračiek, ktoré im priniesli ich peniaze, sami sa začnú zaujímať o umenie a postupne začnú cibriť svoje spôsoby. Ak pre nič iné, tak z obyčajného snobizmu, ktorý však časom snáď prerastie do dobrého umeleckého vkusu. 

Tu vidím nenahraditeľnú úlohu umelcov. Finančnej elite by práve elita kultúrna mala pripomínať, že aj bohatí sú elita a čo všetko toto postavenie znamená. Iniciatívnosť umelcov by bola úplne v poriadku, keby ju nasmerovali nie smerom k ústavným činiteľom, ale smerom k veľkopodnikateľom a finančným žralokom tejto krajiny. Keby umelci namiesto rúk načiahnutých smerom k štátu pripomenuli bohatým ich spoločenskú zodpovednosť voči národu i jeho kultúre.
Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [11]