Dotieravý premiér a iné

V predvianočný čas mi pokazila náladu len jedna malá nepríjemnosť, a to novoročný pozdrav od premiéra. Netuším, odkiaľ ten človek, respektíve jeho poskokovia majú moju adresu, ani podľa akého kľúča sa rozhodli obšťastniť svojou pozornosťou aj mňa, rozhodne ma to však nepotešilo. Pripomínať sa mi ešte aj v takýto príjemný, pokojný čas! Dane si ako-tak platím, aj keď so zaťatými zubami, tak nech mi dajú svätý pokoj. Ostatne, nikdy som sa nekontaktoval so žiadnym politikom, na trápne riťolezecké stretnutia „umelcov s premiérom“ by mi v živote nenapadlo ísť, tak nechápem, čo otravujú slušného človeka. Možno majú nejakú databázu nejakých spisovateľov či čo. Oveľa menej nepríjemne by sa ma dotklo, keby mi poslala péefku nejaká nočná pracovníčka z Krížnej ulice. Tie dievčatá aspoň tvrdo (neviem či by sa dalo povedať že poctivo) pracujú a nehrajú sa na nejakú vrchnosť.

„Žiadny intelekt nezabráni tomu, aby vznikla politická scéna,“ hovorí v skvelom rozhovore známy český psychiater profesor Cyril Höschl. Ak by som sa mal niekedy definitívne zblázniť, želal by som si, aby sa to stalo v Prahe a aby ma liečil práve tento človek. Aj keď... hm... ono je v podstate jedno, kto vás zatvorí do zamrežovanej postele, že áno?

Ja osobne mám psychiatrov a psychoterapeutov rád, veľmi mi v istom období pomohli. Takže pre mňa taká tá predstava bláznivého psychiatra z filmových komédií nie je veľmi vtipná, pretože viem, aké zázraky títo ľudia dokážu robiť. Samozrejme, niečo iné je, keď človeku fakt preskočí, teda keď trpí nejakým vážnym psychickým ochorením, ktoré mu znemožňuje žiť a existovať. Depresiu síce tiež považujeme za vážne ochorenie, ale keď je človek z toho vonku, ostanú mu aj na tie najtemnejšie chvíle v podstate len samé veselé spomienky. Dodnes sa na nich viem zabaviť a zabaviť nimi aj svojich priateľov a priateľky. (Áno, franzl, viem, že to tiež znie málo pravdepodobne, ale aj ja mám vcelku široký okruh ľudí, ktorých mám rád a napodiv aj oni mňa a s ktorými spolu radi trávievame čas.)

A kto dakedy zažil hlbinnú alebo Gestalt psychoterapiu, ten si iste ešte viac vychutná mystifikačnú freudovskú analýzu slávneho sovietskeho filmu Mrázik, ktorý iste aj cez posledné sviatky vysielala niektorá z dostupných televízií.

Jedným z priateľov, s ktorým sa veľmi rád stretávam, je Fero Gyárfáš, autor, ktorého viacerí z vás poznajú zo stránok tejto stanice, ale trebárs aj z niekdajšieho inZinu. A tí sčítanejší iste poznajú jeho mystifikačnú knihu Tichí spoločníci, akýsi zábavný beštiár počítačových vírusov (ukážky tu: Catherine’s syndrome, Déja vu). Nie sme rovesníci, Fero je o niečo starší. Patríme však do tej istej generácie, ak zoberieme do úvahy rovnaké alebo podobné názory a postoje, knihy, filmy a de facto aj hudbu, ktoré nás v ranej mladosti navždy poznamenali a ovplyvnili. Avšak jeden podstatný rozdiel medzi nami dvoma je: že Ferovi nič, ale vôbec nič nehovorí Foglar a fenomén Rýchlych šípov. Keď sme to raz analyzovali, tak sa ukázalo, že za moju (dnes už viac-menej postmoderne poňatú) fascináciu dielom Jaroslava Foglara môžem ďakovať rokom 1968-69 a krátkodobému uvoľneniu kultúrnej politiky komunistického režimu, keď nakrátko mohli Foglarove knihy a komiksy vychádzať. Ani predtým (po roku 1949), ani potom (do roku 1988) to nebolo možné a Foglar bol oficiálne tabu. No a Fero sa vekovo do tých dvoch rokov už netrafil, resp. ho zastihli vo veku, keď sa človek už nezaujíma o chlapčenské dobrodružstvá v temných uličkách, ale o celkom iné dobrodružstvá. Keď som sa Fera spýtal, čo teda jeho generácia čítala vo veku 8-9 rokov, povedal (a dodnes neviem, či zo žartu, alebo vážne), že jeho Rýchlymi šípmi bol Timur a jeho družina, a tiež Nevedko a obyvatelia Slnečného mesta. OK, takže keď sme už pri tých analýzach, tu máme jednu aj o Nevedkovi. Feri, ak to čítaš, tak tento odkaz venujem Tebe! :-)

Pri čítaní Nevedka človeka zasiahne zvláštna stiesnená atmosféra. Mňa tie zimomriavky obídu, aj keď sa náhodou pozerám na sovietsky seriál No počkaj, zajac! (Najmä ak je to v bezútešnom prostredí ošarpanej a neútulnej izby petrohradského hotela Okťabrskaja počas bielych nocí, keď zúfalý opilec nevie, či je sedem hodín večer, alebo sedem hodín ráno, a chce to zistiť podľa televízie.) Je to atmosférou Sovietskeho zväzu, ktorej kúsok sa zachoval dodnes v jeho nástupnických štátoch, konkrétne som ju zažil v Rusku, v Bielorusku, a trochu aj v Litve. A iste sa tú atmosféru podarilo zachytiť aj autorovi a režisérovi Petrovi Zelenkovi v divadelnej hre Teremin o sovietskom vynálezcovi a priekopníkovi elektronickej hudby rovnakého mena.

A tu je rozhovor s Ivanom Trojanom, ktorý v tej hre hrá. No nič, počkám trochu, kým sa inscenácia takpovediac usadí a niekedy na jar si urobíme s mojou priateľkou výlet do Prahy – za dobrým divadlom. Vám odporúčam to isté, aj keď netvrdím, že na Slovensku sa s dobrým divadlom nestretnete. Ale Zelenka je Zelenka a Trojan je Trojan, tomu sa nejaká Rocky Horror Picture Show nevyrovná.

No a do tretice a na záver ešte jedna analýza, tentoraz osobnostný profil Homera Simpsona zo seriálu Simpsonovci. A keď som už dnes taký štedrý (z cudzieho sa ľahko dáva), tak tento odkaz zasa venujem kolegovi Jurajovi „Homerovi“ Malíčkovi. Hádam ho poteší. A poniektorých z vás možno tiež.