Zasa prevažne o kultúre... čohokoľvek

Dnes budeme zasa viac ako inokedy načierať do kultúry.

Vážení, to nie je len čítať knihy, počúvať klasiku a vedieť, čo nám chcel povedať von Trier svojím filmom Dogville! Kultúra, to je tiež vedieť, v ktorej ruke sa drží vidlička a v ktorej nôž. Skrátka spoločenské správanie. Aj ak vám, s prepáčením, trčí slama z topánok, ešte stále máte šancu.

Na svete je dostatok zaujímavých návodov, ako sa popánštiť, tento je však úplne očarujúci – takto vyzerajú spoločenské spôsoby podľa Johannesa Kinského, potomka starej aristokracie. Pekné veci, ale človek si kladie otázku: Čo s tým, v staničnej putike Koľaj? („Co s tím, ve šroubárně?“). Pravý gentleman si však vie vždy poradiť.

Začali sme Kinským, môžeme pokračovať ďalším českým šľachticom zo slávnej rodiny. Rozhovor so Zdeňkom Sternbergom ma zaujal, pretože zažiť to, čo tento pán, asi by som nebol až taký naplnený optimizmom a činorodosťou. A možno práve preto áno, ktovie?

Šľachticom bol aj francúzsky spisovateľ Guy de Maupassant. Je to spisovateľ, ktorý je dnes do istej miery nemoderný pre svoj dôsledný realizmus, ba priam naturalizmus. Milujem ho odjakživa, mám doma jeho takmer kompletné dielo, a tak ma zaujalo prečítať si niečo o jeho zaujímavom intímnom živote.

Máme tu dnes niekoľko ďalších zaujímavých rozhovorov:

- so speváčkou Barborou Basikovou o dramatickej zmene, ktorá prednedávnom nastala v jej profesionálnom živote. Priznám sa, že som ju nikdy nemusel, a aj skupinu Stromboli, ktorá bola v 80. rokoch plus-mínus najbližšie k môjmu hudobnému vkusu, by som radšej bral ako čisto inštrumentálne zoskupenie, bez jej operetného afektovania, ale týmto rozhovorom si u mňa všelijaké svoje hudobné lapsusy takmer vyžehlila.

- so spisovateľom Jáchymom Topolom o všeličom, no najmä o spisovateľovaní. Mám rád jeho romány Sestra a Anděl, je to talent od Boha. Pamätám sa, že kedysi dávno ma pražskí priatelia zobrali na krst jeho knihy (myslím, že to bola práve Sestra) do malého kníhkupectva kdesi medzi Václavákom a Karlákom. Dokonca nás aj zoznámili, ale Majster bol silne intoxikovaný nejakou chemickou substanciou, takže ma sotva vnímal. Priznám sa, že vtedy mi to aj trochu prekážalo, chcel som sa s ním pár minút pozhovárať, ale ukázalo sa, že sme vzájomne nekompatibilní. Myslím, že by sme boli nekompatibilní aj bez tej intoxikácie, to vidím najmä teraz po rokoch, že sme v úplne iných svetoch. Topol bol dedičný príslušník disentu, príslušník undergroundu, a dnes je profesionálny spisovateľ, ktorý píše, lebo jednoducho musí. Žije touto prácou, zatiaľ čo pre mňa bolo tých pár kníh, čo som kedysi napísal, len súčasťou akejsi zábavky, ktorá ma veľmi rýchlo prestala baviť, keď som zistil, že si tým nijako dramaticky nezlepším finančnú bilanciu. Aby bolo jasné: chcem tým povedať, že po stránke talentu i v oblasti motivácie Topolovi nesiaham ani po členky.

- s hercom Bolkom Polívkom, ktorého mám rád, pretože vždy dokáže niečím prekvapiť. Pamätám sa, že raz veľmi neskoro večer som bol doma, keď pri bráne zazvonil môj sused Dodo Studenič, vtedy ešte automobilový pretekár. Vyšiel som von a videl som pred svojou bránou postávať akési postavy. Bol to Dodo a jeho priatelia či hostia, s ktorými práve šiel na panáka. A že či reku nejdem s nimi. Nechcelo sa mi, mal som nejakú prácu, tak ma aspoň zoznámil so svojimi hosťami. Bol to Polívka a Chantal Poullainová, vtedy ešte jeho žena. Chvíľu som aj trochu ľutoval, že som nešiel, veď málokedy sa mi v živote pošťastí chlastať s Bolkom Polívkom, ale, na druhej strane, o čom by sme sa asi rozprávali?

- s kňazom a autorom Tomášom Halíkom o kresťanstve v dnešných časoch, o reality show a všeličom inom.

- s hercom Miroslavom Etzlerom o alkoholovom pekle.

- s hercom a moderátorom Dušanom Cinkotom o drogovom pekle.

Môj obľúbený D-fens tuším zakladá politickú stranu. Buď mu preskočilo, alebo to myslí ako paródiu. Lenže na každom akože žarte je vždy kúsok vážneho – nenaplnených ambícií, čojaviem čoho všetkého.

Myslím, že minulý rok bol pre mňa vôbec najlepší a najšťastnejší v celom mojom živote, pretože som si veľa uvedomil, veľa vecí precítil, veľa som našiel, veľa dal a veľa dostal. Rok 2005 však neznamenal zisky pre všetkých. Pre niekoho bol rok 2005 rokom posledným. Niektoré tie úmrtia boli úplne zbytočné – poniektorí by si dokonca zaslúžili aj Darwinovu cenu.

Dokonca aj fenka Sugar pani exprezidentovej Havlovej pošla vekom. Nebol by som to spomenul, keby Sugar nebola vzdialenou menovkyňou (ale naozaj veľmi vzdialenou) mojej fenky Candy. Týmto sa ale každá podobnosť končí. Candy nikdy nebola dobrovoľnou pracovníčkou žiadnej nadácie (ako sa píše v nekrológu Havlovej fenky), je to zo štátotvorného hľadiska úplne bezvýznamný psík, takpovediac súkromná osoba.

Kto dlhodobo žije alebo žil v spoločnej domácnosti s nejakým zvieraťom, ten iste bude so mnou súhlasiť, že občas nás tento náš spolubývajúci svojím správaním uvedie do pomykova, či nemá náhodou viac rozumu, ako by sa na obyčajné zviera patrilo. Ja si občas kladiem otázku, či do Candy nie je začarovaná či prevtelená duša nejakého človeka, a to dosť bystrého človeka. Alebo či to náhodou nie je Marťan, ktorý na seba zobral podobu psa a funguje tu ako pozorovateľ. No dobre, ale načo by ju/ho nasadili práve na nejakého bezvýznamného Pišťanka z Devínskej Novej Vsi? Predpokladal by som, že by ich zaujímali nejaké významnejšie ľudské bytosti. Trebárs neja

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [1]