Ázijské montážne haly a švédsky model

Stále aktuálnym, aj keď nie úplne najnovším trendom nadnárodných korporácií je nevoziť si gastarbajtrov k sebe do svojej krajiny, ale doviezť fabriku a prácu za gastarbajtrami, do ich vlastnej krajiny. Súčasťou tohto trendu je aj výstavba montážnych fabrík a skladísk na Slovensku. Samozrejme, človeku z hladovej doliny je nemožné vysvetliť, že je niečo v neporiadku, keď má naraz prácu po niekoľkých rokoch nezamestnanosti. Ani by som sa o to neusiloval, je fajn, keď sú ľudia spokojní so svojím životom. Som jednoznačne na ich strane, aj keď nemám problém – na rozdiel od niektorých tunajších politikov nadšených z takejto expanzie zamestnávateľov – udržať moč a stolicu. Opäť použijem český príklad, ukazujúci, ako to v budúcnosti môže dopadnúť s ázijskými fabrikami aj u nás.

Tu je zaujímavý článok na margo palestínskych volieb a víťazstva Hamasu. Našiel som v ňom zaujímavý názor: „Má-li Palestina zůstat zemí pro dva národy a dvě náboženství, musí být co nejdříve rozdělena a tato hranice musí být co nejusilovněji střežena. Je to totiž nejen hranice mezi Židy a muslimy, ale mezi fundamentalistickým islámem, jehož cílem je všeobecné panství pro islám a všeobecný zmar pro všechny ostatní, a mezi zbytkem civilizace, která se islámem začne velmi brzy a právem cítit ohrožena. Taková zeď může být symbolem přežití civilizace.“

Že názvoslovie môže byť aj veľká zábava, a že vedci neboli pri vytváraní pomenovaní novo objavených živočíchov či rastlín vedení len vedeckým zápalom a svojím záujmom o prírodu, dokazuje tento krásny článok z blogu ochranára Juraja Lukáča.

Celkom vtipným článkom ma potešil blog D-fens. Píše sa v ňom o osamelo žijúcich ženách, teda moderným jazykom povedané, o singles. Autor článku ich s nekompromisnosťou sebe vlastnou považuje za novú generáciu zmrdíc.

Moja niekdajšia nekompromisnosť a nezmieriteľnosť sa kamsi vyparila, ani mi za ňou nie je ľúto, patrila k istému dlhému, ale našťastie prechodnému obdobiu v mojom živote. Radšej čítam o veciach, ktoré mám rád.

O Toyen, ktorá bola pre mňa vždy hádankou, nielen po stránke tvorby (priznám sa ale, že surrealizmus ma oslovuje len ako fanúšika Bohumila Hrabala, viac ma priťahujú impresionisti, post-impresionisti a fauvisti).

O Janovi Saudkovi, ktorého som aj napriek niektorým jeho fascinujúcim fotkám považoval za lacného frajera a pozéra – až do chvíle, kým som si neprečítal jeho autobiografiu Svobodný, ženatý, rozvedený, vdovec. Tá kniha je skvelá, je to literatúra s veľkým „L“. Pod maskou blasfemického suveréna sa ukrýva zraniteľný a citlivý človek s úžasným zmyslom pre humor. Veď si len prečítajte tento skvelý rozhovor s Janom Saudkom.

A keď sme už pri tých rozhovoroch, tu máme rozhovor s herečkou Jiřinou Jiráskovou o tom, aká bola hlúpa v 50. rokoch. Často sa pýtam, či je pre tých ľudí naozaj dostatočným ospravedlnením, že „boli vtedy hlúpi“. To sa týka všetkých komunistických pricmrndávačov, trebárs aj toho Pavla Kohouta, ktorého z duše neviem vystáť, aj keď máme asi rovnakú psychiatrickú diagnózu (narcistická porucha osobnosti).

Ako z inej planéty (v tom najpozitívnejšom zmysle slova) mi pripadá rozhovor s filozofom a religionistom Břetislavom Horynom. Neviem, či sa to týka každého jednoducho vymodelovaného konzumného človeka, ale ja osobne som sa po prečítaní múdrych a pokojne naliehavých slov múdreho pána profesora zahanbil.

Potom tu už mám len zopár drobností.

Česi majú stále problémy so svojím nešťastným Pendolinom. Je zvláštne, že od čias starej klasickej Slovenskej strely z tridsiatych rokov nie je žiadny vlak schopný absolvovať trasu Bratislava-Praha a späť tak rýchlo.

Na záver ešte niečo pre obdivovateľov pokročilých „západných demokracií“, pekný článok o tzv. švédskom modeli.

A tu je niečo o trochu inom švédskom modeli.