Kedy bude v Číne demokracia?

„Je možné mať ekonomickú slobodu bez politickej slobody, ale nemožno mať politickú slobodu bez ekonomickej slobody.“

Friedrich August von Hayek

Pri nedávnej návšteve čínskeho premiéra na Slovensku sa na prezidenta Gašparoviča a premiéra Dzurindu zniesla vlna kritiky, pretože v ošiali vyjednávaní o nových obchodných príležitostiach zabudli na otázku ľudských práv v najľudnatejšej krajine sveta.

Dzurinda s Gašparovičom si skutočne zaslúžili trochu prefackať ľudskoprávnymi aktivistami. Ak pre nič iné, tak už len pre prebudenie sa z tej našej slovenskej predposratosti, ktorá determinuje všetky zahraničnopolitické aktivity našich potentátov. A predseda parlamentu Hrušovský si, naopak, zaslúži pochvalu za to, že vôbec mal odvahu túto tému v diskusii s čínskym hosťom otvoriť. Na strane druhej, práve otázka postupného rozvoja demokracie v Číne je spojená s ekonomickou integráciou jednej miliardy šikmookých do globálneho obchodu.

Aký je vzťah ekonomickej slobody (kapitalizmu) a politickej slobody (demokracie)?
Podľa socialistov slobodný trh demokraciu narúša, lebo vytvára sociálnu nerovnosť a tým pádom aj vrstvu bohatých, ktorí príliš často zneužívajú svoje bohatstvo na ovplyvňovanie politikov. Podľa socialistov práve (sociálna) demokracia musí neosobný trh skrotiť a podriadiť spoločnosti, čo vlastne neznamená nič iné ako vytvorenie prerozdeľovacieho štátu, ktorý (pod hrozbou basy) berie bohatstvo tým, ktorí ho vytvorili, do oblastí, kde ho chce vidieť vláda.

Skutočnosť je však, zdá sa, iná, než tvrdí politická ľavica. Keď sa pozrieme do histórie, demokracia sa začala vyskytovať vždy a všade tam, kde bol predtým ekonomický systém priateľsky naklonený podnikaniu. Takýto systém viedol k vytvoreniu strednej vrstvy, tzv. „buržoázie“, žijúcej najmä v mestách, ktorej bohatstvo nepochádzalo z dedičného vlastníctva pôdy a dedičných privilégií, ale z remeselníctva (neskôr priemyslu) a obchodu. Či už hovoríme o Spojených provinciách alebo Anglicku 17. a 18. storočia, politická sloboda vznikla vždy až tam, kde už predtým bola dostatočne veľká stredná vrstva, ktorá mala dosť peňazí a z nich pochádzajúceho vplyvu, aby si mohla na kráľovi a šľachte nárokovať podiel na moci.

Jednoducho, plne rozvinutá demokracia môže fungovať len tam, kde už predtým fungoval systém slobodného podnikania. Dobrým príkladom je juhoamerický štát Čile. V 70. rokoch priviedol ľavicový prezident Allende (podporovaný Kubou a ZSSR) krajinu do ťažkej ekonomickej krízy. V Čile hrozil komunistický prevrat, ktorý bol zmarený vďaka puču vlastenecky cítiacich dôstojníkov (s nemalou pomocou CIA), pod vedením generála Augusta Pinocheta. Generál Pinochet sa stal vojenským diktátorom, ktorý fyzicky zlikvidoval politickú opozíciu v krajine. Na jeho obranu treba však uviesť, že počet jeho obetí je len zlomkom počtu obetí Fidela Castra, miláčika svetovej ľavice. Navyše Pinochet predišiel komunistickému štátnemu prevratu a liberálnou hospodárskou politikou, inšpirovanou mladými chicagskými ekonómami, žiakmi Miltona Friedmana, pomohol svojej krajine ekonomicky sa opäť pozviechať.
Krátko po svojom nástupe k moci Pinochet vyhlásil, že „nechce mať z Čile národ proletárov (proletarios), ale národ vlastníkov (propietarios)“. V roku 1990, po sedemnásťročnej vojenskej diktatúre, bolo Čile najbohatšou krajinou latinskej Ameriky, s dostatočne veľkou vrstvou „propietarios“, aby krajina mohla opäť vyhlásiť slobodné voľby...

Najskôr kapitalizmus, potom demokracia
Pravidlo „najskôr kapitalizmus, potom demokracia“ nie je len skúsenosťou Čile. Príbeh krajín ako Hongkong, Singapur, Taiwan alebo južná Kórea je podobný. Všetky tieto krajiny mali autoritatívne pravicové režimy, ktoré najmä na prelome 80. a 90. rokov, keď už boli dosť bohaté, umožnili svojím národom slobodné voľby a rozvoj demokracie. V podstate mi nenapadá príklad štátu, kde by sa dlhodobo udržal systém, zodpovedajúci oxymoromu „demokratický socializmus“. Zaujímavý je v tomto aj vývoj krajín strednej a východnej Európy. V Československu, Maďarsku, či Poľsku boli najskôr vyhlásené slobodné voľby, no tesne vedľa politických reforiem kráčali ekonomické reformy, iniciované ľuďmi ako Klaus, Balcerowicz, či Bokros.

Šoková terapia verzus gradualizmus
Naproti tomu v Srbsku, Moldavsku, alebo Bielorusku síce tiež najskôr zvíťazili slobodné voľby a teda politická demokratizácia, ale pokiaľ išlo o ekonomiku, namiesto šokovej terapie zvíťazil koncept gradualistickej transformácie, aký mal na začiatku 90. rokov veľa prívržencov aj na Slovensku (najmä v radoch HZDS, SDĽ a SNS). My sme však mali šťastie, že základné kroky v transformácii sme urobili ešte s Klausom, inak by sme dopadli zle.
V krajinách, ktoré chceli bezbolestnú transformáciu, sa vývoj zastavil na polceste. Pomalosť reforiem zmobilizovala dobre organizované záujmové skupiny, často komunistických aparátnikov, a tieto skupiny zastavili zmeny úplne. Kontrast medzi krajinami V4 na jednej strane a Srbskom, Bieloruskom a Moldavskom na strane druhej je dnes dostatočne viditeľný na to, aby sme vedeli posúdiť, či bola lepšia šoková terapia, alebo gradualizmus. Netreba zabúdať, že v Minsku stále sedí diktátor sovietskeho typu.

Zaujímavý je aj príklad Ruska. Zakladateľ Singapuru a otec jeho hospodárskeho úspechu, Lee Kuan Yew, tvrdí, že ruská chyba spočíva v tom, že najskôr mali glasnosť (teda politické otvorenie sa) a až potom perestrojku (prestavbu systému). Číňania to dnes podľa Leeho robia naopak, čo je možno dobre, lebo alternatíva – okamžitá demokratizácia krajiny a jej možný rozpad s emigráciou desiatok miliónov Číňanov do cudziny – nemusí byť až takým ternom.

Takže kedy bude mať Čína demokraciu?
Ríša stredu je príliš veľkou hádankou na to, aby sa o nej dalo niečo tvrdiť s úplnou určitosťou. Fakt je, že v nasledujúcich desaťročiach môže dôjsť k čomukoľvek od vzostupu Číny ku globálnej hegemónii, až po jej rozpad. Je nutné si uvedomiť, že v prípade tejto krajiny nemáme dočinenia len s autoritatívnym režimom (čo podväzuje niektoré spoločenské aktivity), ale s režimom totalitným, ktorý má snahu kontrolovať každý aspekt života svojich poddaných. Preto tu nemusí nevyhnutne platiť to, čo platilo v prípade Južnej Kórey alebo Taiwanu.
Mnohé pôžitky slobodného podnikania si doteraz pchali do vreciek nomenklatúrne kádre čínskej komunistickej strany. Im samozrejme neleží na srdci ekonomická, nieto ešte politická sloboda. Ide totiž hlavne o politických podnikateľov, ktorí si bohatstvo zaručujú parazitovaním na osobných kontaktoch s politikmi. Nejde o trhových podnikateľov, ktorí bohatnú proste tým, že ponúkajú na férovom trhu najlepšie služby a tovary za najlepšiu cenu.
Avšak podobne, ako to čím ďalej bude aj u nás, začne byť táto kvázikapitalistická nomenklatúra vytláčaná skutočnou strednou vrstvou, ktorej politické ciele a spoločenské záujmy budú úplne iné než záujmy dnešných straníckych kádrov. Je to preto, že vznikajúca stredná trieda sa bude čoraz viac domáhať svojich vlastníckych práv, zaručovaných

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [5]