Barrosov test

Zúčastnil som sa zaujímavého študijného pobytu v Madride a Bruseli. Organizovala ho španielska ekonomická nadácia FAES  (Fundación para el análysis y los estudios sociales), blízka španielskej Ľudovej strane. Dva týždne, od 20. novembra do 3. decembra, mali asi štyri desiatky mladých ľudí zo stredo- a východoeurópskych pravicových strán a ekonomických think tankov (mňa tam nominovala Nadácia F. A. Hayeka) príležitosť študovať španielske štrukturálne reformy. A to všetko pod vedením spolupracovníkov a bývalých ministrov vlády Josého Maria Aznara, ktorá prehrala voľby po teroristických útokoch v Madride z 11. marca 2004.

Program bol skutočne zaujímavý a prínosný, Španieli sa o nás naozaj príkladne postarali. Na záver sa konala uzatváracia konferencia o príležitostiach rozšírenej EÚ. Účastníci programu po jej skončení dostali veľkorysú možnosť stretnúť sa s bývalým španielskym premiérom Aznarom a súčasným predsedom Európskej komisie, Josém Manuelom Barrosom. Na neformálnom bankete mnohí z nás využili príležitosť s obidvomi politikmi sa porozprávať.

Aznarov a Barrosov prejav
Skôr než spomeniem zaujímavý rozhovor s Barrosom, na ktorom sa dá veľmi dobre demonštrovať vzťah politiky a ideálov, treba pár viet napísať o prejavoch oboch osobností. Keď rečnil Aznar, bolo vidieť, že reční štátnik s víziou. Bývalý španielsky premiér, ktorého doslova zosadila Al-Kaidá a vymenila ho za ľavicového extrémistu Zapatera, začínal pred niekoľkými desaťročiami ako mladý politik, ktorý mal sen o svojej krajine. Napísal tri knihy o Španielsku a o tom, ako krajinu modernizovať po desaťročiach frankistickej diktatúry a následných ľavicových vlád. Podľa vzoru anglosaskej pravice vybudoval Aznar Ľudovú stranu ako stranu spájajúcu liberálny pohľad na ekonomiku s konzervatívnymi pohľadmi na kultúrno-civilizačné otázky. Keď nastupoval do úradu, malo Španielsko 25% nezamestnanosť. Keď z neho odchádzal, bola nezamestnanosť približne 8%. Po teroristických útokoch v Madride v marci 2004 krajne ľavicová opozícia využila všeobecnú nespokojnosť s angažovaním sa Španielska v Iraku a vyhrala voľby so sľubom stiahnuť odtiaľ španielskych vojakov. Až neskôr vyšetrovanie ukázalo, že teroristi svoje útoky naplánovali ešte pred samotnou vojnou.
Vo svojom príhovore Aznar vyzdvihol partnerstvo slobodomyseľných obvodových krajín EÚ, ktoré sú a mali by aj do budúcnosti zostať protiváhou centralizačných tendencií zo strany ústredných mocností – Francúzska a Nemecka. Jeho prejav bol otvorený a rázny, určite sa na ňom podpísala aj skutočnosť, že Aznar už nie je v aktívnej politike, a tak môže slobodne hovoriť, čo si myslí.

Potom prišiel na rad Barroso, predseda Európskej komisie. To bol iný typ prejavu. Aj on vyzdvihol nové členské krajiny EÚ ako motor zmien, tlačiaci na rigidné ekonomiky starých členov. Aj on sa vyslovil za ekonomické reformy krajín Európskej únie. Hoci len v duchu Čapkovho „mierneho pokroku v medziach zákona“. Na európskeho potentáta to bol sľubný začiatok. Ale potom prejav pokračoval. Nechcem čitateľa nudiť detailmi, ale celý príhovor by sa dal zhrnúť do oného ficovského „všetko všetkým a najlepšie ihneď“. Proste Barroso sa vyslovil aj za liberálnejšiu aj za sociálnejšiu Európu. Podporil viac štrukturálnych reforiem, ale aj viac nadnárodnej regulácie. Tvrdil, že Európa potrebuje slobodnejšie trhy, ale aj silnejšiu solidaritu, flexibilnejší trh práce i väčšiu ochranu zamestnancov pred prepustením a podobne.

Chameleón Barroso
Barrosov prejav ma nenadchol, ale čo ma veľmi prekvapilo, nadchol môjho kolegu, ekonóma a právnika Sigitasa Groblysa z litovského Free Market Institutu. Ten po skončení Barrosovho príhovoru prišiel ku mne so žiariacimi očami a len neustále opakoval: „Je to liberál, Barroso je náš človek.“ Spýtal som sa ho teda, či prepočul tie reči o regulácii a solidarite.

„OK, nie je to anarchokapitalista,“ zháčil sa Sigitas „ale v kontexte Jevrosojuzu to bolo celkom dobré.“ Tam sme sa zhodli. Áno, v kontexte EÚ to bol iste revolučný prejav. Ešte pred dvomi rokmi strašili Európu Derrida s Habermasom, ktorí ju chceli zmeniť na obraz socialistického Francúzska a paternalistického Nemecka. Dnes už je jasné, že európsky sociálny model je nielenže mŕtvy, ono v podstate ani nič také nikdy neexistovalo. Európou dnes vejú iné vetry. Lenže program pokračoval a na uzatváraciu konferenciu nadväzoval banket, kde sme dostali šancu sa s Barrosom a Aznarom porozprávať či odfotiť osobne.

Stál som niekde v rohu, tlakoval do seba lososové chlebíčky vo VIP salóniku madridského hotela Intercontinental a pri pohľade na ten luxus som začal chápať, že k európskej politike sa viažu nemalé pôžitky, ktoré sú bežnému smrteľníkovi neprístupné. Nie nadarmo Václav Klaus raz napísal, že eurokrati sú ľudia, ktorí raňajkujú v Benátkach a obedujú v Bruseli. A to všetko v najkrajších a najdrahších hoteloch, ktoré im, samozrejme, platí daňový poplatník.
V jednej chvíli ku mne pribehol Sigitas a zase nadšene opakoval: „Tak predsa je to náš človek, tak predsa je náš!“
„Čo tým myslíš?“ Spýtal som sa ho udivene.
„Rozprával som sa s Barrosom a povedal som mu, že treba zrušiť dotácie pre poľnohospodárov.“
„A čo ti on na to povedal?“
„Povedal, že of course! Povedal, že so mnou súhlasí!“
„No výborne,“ poznamenal som skôr skepticky „takže si myslíš, že teraz zruší dotácie pre poľnohospodárov?“
„Jasné, že nie, ale je to dobrý signál, že tam sedí týpek, čo tomu rozumie a vie, ktorým smerom sa to má uberať.“
Hmm...
Bol som stále trochu skeptický, a tak som navrhol Sigitasovi, že s Barrosom urobíme taký malý test. Počkal som, kým sa hlúčik osôb okolo Barrosa trochu preriedil a práve keď bol na odchode, som sa pristavil a spýtal sa, či mu môžem položiť jednu otázku. Barroso je veľmi príjemný človek, ktorý vie, ako sa usmievať či pohybovať v lesku fotobleskov a na chvíľu sa pristavil. Zahral som sa na socana a so srdcom na dlani som mu povedal, že po jeho prejave mám obavy o európsky sociálny model:
„A čo bude s poľnohospodárstvom? Moji rodičia pracujú obaja na družstve! Dúfam, že nebudete rušiť dotácie?!“
Potom som zopakoval všetky pseudoekonomické klišé o agrodotáciách  od „potravinovej bezpečnosti“ až po „unikátne vidiecke štruktúry“ a s obavami v hlase som sa ešte raz spýtal, či si myslí, že dotácie pre poľnohospodárov by mali byť zrušené.
„Of course, not!“ Odvetil mi José Manuel Barroso a to s výrazom tváre, ktorý nasvedčoval vcítenie sa do mojej situácie „syna družstevníkov“. Samozrejme, moji rodičia v skutočnosti na družstve nepracujú, ale toto bol jediný spôsob, ako z Barrosa dostať, čo si naozaj myslí. Potom ešte dodal pár povinných fráz o „boji proti sociálnej exklúzii“ s tým, že nastávajúca reforma cukru v skutočnosti bude znamenať viac peňazí pre poľnohospodárov, nie menej.
Na záver mi ešte podal ruku, pevne ju stisol a pritom sa mi pozrel do očí pohľadom, ktorý vravel asi toto: „Buď pokojný synak, my si tie dotácie nedáme.“

Mlynské kamene politiky
Samozrejme, že Barrosa chápem. Jeho postoj nie je u politikov neobvyklý. Myslím, že si uvedomuje nutnosť reformy zatuchnutých západoeurópskych štátov blahobytu. Ale je to stále politik. A jeho názor na poľnohospodárske dotácie bol počas tých dvoch týždňov signifikantný aj pre postoje väčšiny europoslancov, s ktorými som mal tú česť. Proste sa väčšinou len vlnili ako hady, ak na

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [4]