Je to o kultúre, hlupák!

Keď bol ešte Bill Clinton prezidentom Spojených štátov amerických, ktorýsi z jeho blízkych spolupracovníkov dostal pozvánku na konferenciu, kam sa mu veľmi nechcelo. „Je to o ekonómií, hlupák!“ napomenul ho vtedy americký prezident a pätolizač tam napokon musel voľky-nevoľky ísť.

Ten výrok symbolizuje veľa. Na jednej strane ukazuje, že nová liberálna ľavica (Clinton je demokrat, čo je vlastne americká obdoba sociálnej demokracie) sa po Reaganovej ozdravnej kúre 80. rokov zmierila s kapitalizmom ako s úspešnejším systémom. Niekto by však ten výrok mohol interpretovať aj ako príklad zúženia politickej debaty len na ekonomiku. Paradoxne, práve liberálni ekonómovia rakúskej školy (Menger, Mises, alebo Hayek), pre ktorých je individuálny subjektivizmus základom ich vedeckej metódy, by možno s takýmto sploštením debaty nesúhlasili.

Potrebujeme viac Ameriky, nie menej
Veľa ľudí tvrdí, že americký systém „dravého kapitalizmu“ je do Európy a špeciálne na Slovensko neprenosný, pre kultúrne odlišnosti medzi Američanmi a Európanmi. Lenže potom je na Slovensko neprenosný aj ekonomický úspech a vysoká životná úroveň Američanov. Tieto sú totiž len a len dôsledkom americkej kultúry. Myslím, že ak chce Slovensko napredovať, malo by si minimálne v práci osvojiť pozitívne črty americkej kultúry.

Už teraz počujem nesúhlasné výkriky: „Prenášať americkú kultúru na Slovensko? Veď to je pakultúra hamburgerov tlstých hlupákov, ktorým televízia formuje ich videnie sveta!“ Presne toto by povedala väčšina Slovákov, toto je totiž bežná predstava o americkej kultúre, ktorá u nás vládne. Samozrejme, pravda o americkej kultúre je často nielen iná, ale presne opačná, než tvrdí tento predsudok, založený najmä na hollywoodskom oblbovaní.

Ak hovorím, že na Slovensko je treba preniesť prvky americkej kultúry, myslím na hodnoty ako hlboká religiozita a vedomie o tom, čo je správne a čo je nesprávne. V USA je dobré meno všetkým. Ak si ho zašpiníte, skončili ste. Keď sa píše v škole test, učiteľ môže na chvíľu pokojne vybehnúť z triedy a môže si byť istý, že nikto opisovať nebude. A keby áno, znamenalo by to problémy a možno aj vyhodenie študenta zo školy.

Poznáte seriál V siedmom nebi? Ide o občas naivný a občas trochu presladený (niekto by povedal, že moralizujúci) americký rodinný seriál. OK, občas z tej presladenosti aj ja dostávam cukrovku, ale je fakt, že v hĺbke duše sú Američania idealistický národ. Keď som si túto črtu po prvýkrát pri kontakte s Američanmi všimol, myslel som si, že to je detská naivita, s akou pozerajú na svet. Neskôr som si však uvedomil, že problém je v nás a že my Európania, a najmä my Slováci, sme sa časom stali príliš cynickými.

Na strane druhej, práve tento americký idealizmus je soľou zeme a svojimi charitatívnymi aktivitami, misionárskym nadšením a nezištnosťou Američania vyvracajú mýtus, že sú bandou egoistov, mysliacich len na svoj úžitok. Názor, že bohatstvo Ameriky je postavené na pote a utrpení tretieho sveta, je často opakovaným nezmyslom. USA sa stali najvyspelejšou ekonomikou na svete ešte na konci 19. storočia. Vtedy predbehli Nemecko i Veľkú Britániu, a to s minimálnym zahraničným obchodom, len na základe vlastných vnútorných trhov.

Bohatstvo USA nie je založené na vykorisťovaní chudobných. Práve naopak, americká ekonomika je skôr lokomotívou, ktorá ťahá dopredu tú celosvetovú. Podľa logiky zástancov teórie o vykorisťujúcej Amerike by každá recesia americkej ekonomiky mala znamenať možnosť pre chudobné krajiny nadýchnuť sa a rozvíjať sa. No ak americkú ekonomiku postihne recesia, následkom je jej prenesenie na ostatných obchodných partnerov. Takže USA sú predsa len viac lokomotívou svetového hospodárstva ako jeho brzdou.

Tieto skutočnosti pomohli aj socialistovi, bývalému nemeckému kancelárovi Gerhardtovi Schröderovi. Ten sa celé svoje prvé obdobie v úrade vyhováral, že nemecká ekonomika stagnuje v dôsledku americkej recesie. Je zaujímavé, že Slovensko a ďalšie krajiny východnej Európy dosahovali v tej istej dobe aj napriek „svetovej recesii“ pomerne slušný hospodársky rast.

Individualizmus namiesto sivej priemernosti
Ak hovorím o pozitívach americkej kultúry a postojov, ďalším je ich optimizmus a mentalita „can do it“. Naproti tomu v Európe vládne často skôr mentalita „can’t do it“. Ďalšou obdivuhodnou vlastnosťou je koncept individuálnej slobody a individuálnej zodpovednosti, ktorý nepochybne vychádza z kresťanského náboženstva. V USA deklaruje vieru v Boha vyše 90 percent občanov, pričom až 45 percent ľudí aspoň raz týždenne navštevuje bohoslužby. Pre porovnanie, v Nemecku alebo na Slovensku sa návštevnosť kostolov aj cez sviatky pohybuje na úrovni jednej pätiny až štvrtiny občanov.

No snáď najobdivuhodnejším kultúrnym rysom Američanov, ktorým by sme vyliečili mnoho slovenských problémov, je presný opak dominantného kultúrneho rysu Slovákov: NEROVNOSTÁRSTVO. Teda opak rovnostárstva, egalitarizmu, ktorým sú takí posadnutí naši spoluobčania. Ak sa hovorí, že prekliatím Ruska je jeho veľkosť, prekliatím Slovenska je celkom iste jeho malosť. Malicherne ohovárame a rýpeme do každého, kto má o jednu sliepku viac. Každého nadpriemerného jedinca, čo o jednu hlavu vyčnieva z radu, sa snažíme o tú hlavu pripraviť. Slováci sú posadnutí rovnostárstvom a fňukajú nad neexistujúcou sociálnou nerovnosťou, a to aj napriek faktu, že sme najrovnostárskejšou krajinou OECD. Je príznačné, že Fico a s ním tretina národa chcú našu bohatú vrstvu (ktorá dáva prácu a investuje svoje peniaze do nových kapacít) ešte viac zdaniť.

To Američania sú veľmi odlišní. Rovnosť sa chápe ako rovnosť pred zákonom a Bohom, tak ako sa píše v Jeffersonovej deklarácii. Ale nie ako nejaký automatický nárok na rovnakú životnú úroveň. V USA spoločenský systém stimuluje schopných a talentovaných ľudí, aby sa dostali dopredu. Na Slovensku, ak sa niekto schopný navzdory neprajnému prostrediu vyskytne, sa ho hneď snažíme udupať.

Ak teda chceme vyššiu životnú úroveň, potrebujeme v skutočnosti viac spoločenských nerovností, nie menej. Kto narastie na Slovensku do príliš veľkej výšky, nevyhnutne narazí na strop priemernosti (upradený z kombinácie kultúrnych stereotypov, etatizmu a provinčnosti), ktorý sa nedá preraziť, dá sa spod neho len odísť do cudziny. Koľko talentovaných Slovákov, aby naplno rozvinulo svoj talent, muselo odísť do zahraničia?

Túto perverznú posadnutosť šedivou priemernosťou a rovnostárstvom dokresľuje aj spoločenská debata o našej krajine 16 rokov po Novembri. Komunisti všetkých odtieňov argumentujú rýchlosťou hektického života a počtom duševne chorých jedincov, ktorí končia na psychiatrii, lebo ťažko znášajú sociálne problémy dnešnej doby. Ale zabúda sa, že za socializmu mali ľudia psychické problémy celkom iného druhu. A nejde tu len o realitu preplnených psychiatrických zariadení Sovietskeho zväzu, keď odmäk za Chruščova spočíval v tom, že disidentov už nezatvárali do gulagov (ako za Stalina), ale na psychiatriu. Veď ten, kto nedokáže pochopiť ohromnú myšlienku komunizmu, musí byť duševne chorý!

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [43]