Mexická vlna nepravých Maximov

Mať paranoického priateľa je peklo. Mať paranoického priateľa browsujúceho po internete je peklo najhorúcejšie. Moja známa takého má a ten ju už niekoľko rokov podozrieva, že na internete v rôznych článkoch a diskusiách ventiluje svoje psychické problémy pod všelijakými nickmi. Napríklad Jarmila Mikušová, kukučka, freaky a dvadsať ďalších, ktoré sa objavovali ešte na nebohom inZine.

Pred časom ma požiadala o pomoc a ja som jej napísala, že za všetky nicky prsty do ohňa nedám, ale minimálne Jarmila, kukučka a freaky sú stopercentne celkom iné ženy ako ona. Forwardla moju odpoveď priateľovi, ale to bolo veľmi naivné, správny paranoik predsa nebude veriť nejakému pochybnému virtuálnemu dôkazu. Minulý týždeň od neho prišiel mail k Denníku brunetky. Tentoraz bol presvedčený, že sa jeho priateľka skrýva pod nickom pravablond a dôrazne ju žiadal, aby s tým prestala, že sa tým len ničí a ubližuje aj svojmu okoliu. Poznám všetkých autorov inZinu aj Stationu, aj všetky ich pseudonymy, ale nemám právo ich pravé identity zverejňovať, takže ťažko by som aj menej podozrievavému človeku dokázala, že jeho priateľka je v tom opäť nevinne.

Chápem, že sa spoznal v niektorých situáciách či postavách, pretože tých situácií ani reakcií ľudí na ne nie je zas až tak veľa, ako by sa na prvý egocentrický pohľad mohlo zdať. Každý z nás prežil nešťastnú či šťastnú lásku, dal alebo dostal kopačky, miloval dvoch ľudí naraz či naopak – bol súčasťou nejakého nepríjemného mnohouholníka. Ľudské príbehy nie sú nijako jedinečné, dookola sa v trochu pozmenených reáliách opakujú. Jedinečnými ich robí autor svojím uhlom pohľadu, spracovaním a jazykom. No a toto nechápem. Mne sa zdá rukopis a štýl každého autora taký čitateľný a jedinečný, že nechápem, ako si ho niekto môže zamieňať s iným človekom, zvlášť ak sa ten iný človek písaním neživí a nemá s tým žiadne skúsenosti. Dobre, uznávam, čitateľ sa zas neživí posudzovaním textu, takže jemné rozdiely poznať nemusí, ale podozrievať jednu osobu z toho, že dokáže písať ako dvadsať rôznych ľudí? To je nad ľudské sily, to by nedokázal ani Peter Pišťanek či Maxim E. Matkin!

Apropó, Matkin. V jeho románoch sa tiež už kde kto spoznal. V poslednom čase som dokonca z niekoľkých nezávislých strán začula informácie, že niekde niekto pil s Maximom E. Matkinom. Že sa proste k svojmu umeleckému pseudonymu konečne otvorene priznal a že je to obyčajný chalanisko. Ako poznám Matkina ja, myslím, že v tých vodách, ako mi boli opísané, by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neocitol. Navyše svoju identitu doteraz v žiadnej cudzej opileckej partičke nedával k dobru a to ani v najväčšej opitosti, to mi môžete veriť. Pravdepodobne si teda len niekto vylepšoval svoj imidž, možno chcel zapôsobiť na nejakú babu alebo na celú spoločnosť. Ale nikdy som to nepočula priamo od človeka, čo tam bol, takže ešte pravdepodobnejšie bude vysvetlenie, že to je len nejaký nový mestský mýtus ako čierna sanitka a prostitútka stiahnutá z kože, o ktorom každý počul zo zaručených prameňov kamarátovho kamaráta, ale nikto nebol priamo pri tom. Z tohto dôveryhodného prameňa sú nepochybne aj všetky zaručené informácie o pravej Matkinovej identite, preto ticho dúfam, že sa nimi nikto nebude strápňovať ani v diskusnom fóre k tomuto článku.

No a keď už som toho Matkina načala, nedá mi s radosťou nespomenúť dve veci: od štvrtka minulého týždňa je na pultoch kníhkupectiev nová, už tretia kniha Maxima E. Matkina Mexická vlna. Vo virtuálnom kníhkupectve martinus.sk je to hneď po najnovšom Harrym Poterovi najpredávanejšia kniha. Druhá radostná správa je, že od nového roka sa môžete tešiť aj na ďalšie Matkinove texty a to priamo tu na našom portáli.

No a keď už som začala o novinkách na našom portáli, neprehliadnite včerajší článok Rada Ondřejíčka na túto tému. A tiež neprehliadnite články z minulotýždňovej ponuky, ktoré uvádzam pod článkom v súvisiacich linkách.