Zákon zachovania dĺžky premýšľania

Dnes mi prišiel mail z Thajska. Od kolegyne, ktorá je na materskej dovolenke ani nie s polročným bábätkom. To, že sa s manželom chystá prezimovať v Thajsku, nám prezradila ešte pred pôrodom a v mojej hlave sa okamžite začali odvíjať katastrofické scenáre, čo všetko zlé sa im tam môže stať, že by z toho vyžil celý hollywoodsky filmový priemysel najbližších niekoľko rokov. Od zdravotných problémov z cudzej stravy a prostredia, cez prírodné katastrofy, až po partnerskú krízu vyvolanú ponorkovým efektom. Predstavovala som si ju všelijako, len nie šťastnú a spokojnú. Možno by si niekto povedal, že som ako v tej bájke s kyslým hroznom, že keď to nemôžem mať ja, tak si to poriadne zošklivujem, ale to môže povedať len niekto, kto ma nepozná.

Netvrdím, že vo mne tiež nezahlodá závisť voči ľuďom, ktorí majú niečo, čo ja práve nemám, ale oveľa častejšie vo mne hlodá, priam by som povedala sústavne, môj vrodený pesimizmus skombinovaný s praktickým myslením na všetky možné aj nemožné zadné vrátka.

Keď niekto príde so skvelým nápadom a nepotrebuje nič iné, iba pochváliť a podporiť, okamžite vyrukujem s množstvom veľmi vážnych dôvodov, prečo ho nezrealizovať. Nerobím to preto, že chcem nadšeného človeka zarmútiť alebo odradiť od jeho plánu, ale preto, že mu chcem pomôcť, vystríhať ho pred problémami a pripraviť ho na všetky, aj tie najhoršie eventuality. Najmä na tie najhoršie.

Raz sme to mailmo rozoberali s kamarátkou, ktorá do protikladu stavala ľudí, čo sa, naopak, bez rozmýšľania vrhnú do všetkého, čo im život prinesie, od práce, cez nákupy, až po všakovakých milencov. A potom celé dni smutne premýšľajú, čo to porobili. Mudrovali sme, mudrovali, či je dobré o všetkom poriadne popremýšľať vopred a pokaziť si všetko zbytočnými obavami, alebo si nerobiť žiadne starosti, poriadne si to užiť a kaziť si náladu až vtedy, keď sa niečo fakt stane. Zrazu kamarátka vypustila do virtuálneho priestoru túto perlu:

„A možno je to tak, že všetci o všetkom premýšľame rovnako dlho, len niektorí premýšľajú viac predtým a iní zas potom.“

Nazvala by som to Zákonom zachovania dĺžky premýšľania. Zdá sa mi celkom pravdepodobný aj spravodlivý, a tak k nemu dodávam vlastný dôvetok: Raz meraj, potom rež a potom odmeraj, aby si sa poučil do budúceho merania.

Aha, ozaj – kolegyňa, bábätko aj manžel prežili let v zdraví, bábätku aj manželovi chutí, spia všetci dobre a pomaly sa udomácňujú.

PS: Ak ste si nestihli minulý týždeň zapremýšľať nad niektorými našimi textami, v súvisiacich článkoch ponúkam môj osobný výber toho, čo za pozornosť aj premýšľanie stojí.

Elena Akácsová  viac od autora »
Vaše reakcie [21]