Slovenský Jamie Oliver alebo bizarné sny

Ešte pred rokom som sa o svoj domov delila so spolubývajúcim, ktorý svoju občas otravnú prítomnosť kompenzoval naozaj neodolateľným spôsobom.

Varil lepšie ako moja mama, varil ako poloboh.

Kubo bol niečo ako dokonalejšia slovenská reinkarnácia Jamieho Olivera. Menej šušlavá a po vizuálnej stránke rozhodne príťažlivejšia.

S týmto gurmánom som stihla bývať iba zopár mesiacov, ale stálo to za to. Cestou z práce som sa nemohla dočkať, kedy rozrazím dvere na byte a budem môcť hádať, čo o pár sekúnd do seba pahltne natlačím. Teda - popravde - oveľa radšej som mala príchody in medias res, keď som Jamieho mohla pozorovať pri práci. Domáce špenátové cestoviny pripravil za pár minút a popritom so mnou dokázal šarmantne konverzovať. Jeho zeleninové šaláty nemali nič spoločné s tým diétnym humusom, ktorý len s premáhaním nevydávite naspäť. S otvorenými ústami som pozorovala, ako zeleninu oblieva nereprodukovateľnou zmesou balzamikového octu, horčice a sójovej omáčky. Pre jeho kurací vývar by som pokojne precestovala Bratislavu krížom-krážom mestskou hromadnou dopravou. Neviem, čo do toho vývaru dával, teda okrem tony čili papričiek, ale nič účinnejšie pri boji s opicou nepoznám. Jamie považoval instantné potraviny za hriech podobný bratovražde, takže za tých pár mesiacov kvalitnej domácej stravy som sa na vreckové polievky naučila hľadieť zvrchu.

Spočiatku som celé Jamieho varenie nijako neriešila. Bolo to jednoducho pohodlné a luxusné obžerstvo. Až raz... Testovala som nový digitálny foťák. Keďže som nemala lepší objekt, fotografovala som Jamieho pri príprave trojchodových raňajok. Jamie pobehoval po kuchyni len tak v tielku a jeho vyformované bicepsy na fotkách patrične vynikli. Ohúrili najmä kolegyne z redakcie, ktorým som fotografie na druhý deň ukázala.
„To je tvoj spolubývajúci?“ žasli.
„Uhmm...“
„On vie variť?! Taký pekný chlap predsa nemusí vedieť variť!“ začudovala sa svetaskúsená kolegyňa Alica. No jasné, taký pekný chlap predsa nemusí kompenzovať nedostatky svojho zovňajšku inými manuálnymi zručnosťami, odpovedala som. Kolegyne sa zasmiali, ale Alici to nedalo:
„No počkaj... a varí dobre?“
„Bohovsky!“ oblizla som sa.
Alicu poznačila dlhoročná kariéra v médiách, a tak vnímala širšie súvislosti:
„No tak potom máš doma slovenskú verziu Jamieho Olivera! Čo nejde do telky? Veď tie jeho bicepsy - to je výnimočný estetický zážitok! Varil by zásadne v tielku a slovenské ženy v klimaktériu by sa mali konečne na čo pozerať! To by bol komerčný úspech jak sviňa!“

Alica sa nedala zastaviť a mne cestou z práce pomaly dochádzalo, že Alicine fantazmagórie majú niečo do seba. V tom čase slovenské televízie ponúkali v oblasti varenia, jemne povedané, dosť nestráviteľné menu. Markíza sa držala teórie, že do gastronomickej relácie sa najlepšie hodí herec obrastený tukom (najskôr Petr Novotný a potom Ivan Vojtek, ak neviete, o kom hovorím). Diváci si o tom asi mysleli svoje, lebo dlho sa na to pozerať nevydržali. Jojka zase nasadila Andreja Bičana, ktorý by bol v pohode, keby si nemyslel, že tie isté grimasy sú vtipné aj na stoosemdesiaty prvý pokus a keby neodmietal hosťom pomáhať s miešaním pokrmu. Suma sumárum - v tejto oblasti slovenské televízie jednoducho nevykryli dieru na trhu!

V ten večer sme s Jamiem skočili na drink. Keď som mu predostrela svoju teóriu o diere na slovenskom mediálnom trhu, rozsvietili sa mu oči. Priznal sa, že už dlhšie sníva o svojej vlastnej relácii. Rozprával o tom s fantastickým nadšením a zanietením. Potom sme ešte čo-to popili a ja som sa dozvedela, čo by konkrétne divákom navaril, koľko bazalky by do toho nasekal a ako by im dokonca odovzdal aj svoje tajné tipy a triky. Pre mňa to bolo jasné ako facka. Hneď na druhý deň som pripravila strategický plán, ktorý mu mal pomôcť jeho životný sen naplniť. Ja napíšem scenár a kamarát kameraman nám natočí skúšobnú snímku. Jamie rozhýbe svoje solídne kontakty vo verejnoprávnej televízii a - je to! Aj deadline som mu stanovila, aby sa neflákal. S blížiacou sa uzávierkou nášho plánu ma však prepadali pochybnosti. Jamie sa tváril laxne a nič sa nedialo. Pri otvorenej konfrontácii to dopadlo takto:
„No čo, pohol si s tým?“
„Nie,“ ošíval sa Jamie.
„No dobre, ale je ti jasné, že bez kontaktov sa na to môžeme vykašľať?“
Jamie odvrátil zrak a začal mi vysvetľovať, že on vlastne nevie, či na to má. Či by sa tam nestrápňoval ako absolútny amatér, či by vedel dostatočne rýchlo nakrájať šalotku a tak ďalej.
„Doboha, jasné, že na to máš!“ penila som.

Môj výborný plán sa začal definitívne rozplývať. Presne si pamätám, ako som bola nahnevaná a rozčarovaná. Rozčuľovalo ma, že zahodil príležitosť, pretože som bola presvedčená, že nič nie je nemožné... Moje kamarátky boli predsa z jeho bicepsov v tranze, čo by ešte urobila taká mediálna masáž! Kým ja som už videla titulky Nového Času („Slovenský Jamie Oliver je bisexuál!“,  „Slovenský Jamie Oliver ovracal policajné auto!“), Jamie s realizáciou svojho sna vôbec nerátal. Dokonca sa mu to celé priečilo. Bol to jeho sen, o ktorom mi potom ešte veľakrát rozprával pri pive. A vždy mu rovnako svietili oči.

Tento druh sna nemá nič spoločné s reálnymi víziami ako napríklad - za päť rokov si kúpim ojazdenú Fabiu a dvojizbový byt v Ružinove. Je to skôr niečo ako fixná idea, o ktorej môžeme snívať, vo fantázii ju vylepšovať a do zblbnutia o nej rozjímať. Pomáha nám, aby sa náš život nezredukoval na otravný štyridsaťhodinový pracovný týždeň, povinné plodenie potomkov a všetky tie každodenné starosti okolo toho.

Pochopila som to, keď sa mi iný známy  zdôveril s tým, ako mu jeho práca lezie na nervy, ako nenávidí svojho šéfa a ako rád by bol konečne na voľnej nohe a sám sebe pánom: „Vieš, už to mám vymyslené. Tak za dva roky by som chcel mať vlastnú firmu. Nič veľké, bolo by to niečo ako agentúra, ktorá by na nóbl firemné večierky dodávala travesty-show.“ Zaklincoval to tým, že svoju obľúbenú tetu (starú pannu mimochodom) osloví, aby mu v jeho firmičke viedla účtovníctvo. Keďže ho poznám, je mi jasné, že o dva roky bude robiť tú istú prácu v tom istom podniku a bude sakramentsky rád, keď každý mesiac desiateho uvidí na účte tú istú výplatu. Nechala som ho rozprávať o tom, ako mieni biznis rozbehnúť a myslela som si svoje.

Tieto bizarné sny sú tu na to, aby sme si trénovali fantáziu. Môžete špekulovať o tom, ako raz splavíte Váh na nafukovačke alebo, ak ste žena, ako sa stanete prvou slovenskou prezidentkou, alebo riaditeľom zemegule, ak ste muž. Trénujte ďalej.

Nebudeme si predsa sny kaziť ich realizáciou.