Pred pár dňami sme si opäť pripomenuli výročie vzniku Československej republiky. Noviny, najmä denník SME, pri tejto príležitosti stihli zase pripomenúť, že tento deň u nás nie je štátnym sviatkom a ako sme sa vďaka spoločnému štátu s Čechmi stihli za pár rokov vyšvihnúť. Okrem nostalgických pohrobkov československého štátu sme pri výročí počuli ešte mlčanie nacionalistov, ktorí sa možno sprisahanecky tešia z faktu, že väčšina na tento dátum (a asi na každý dátum mimo vlastných narodenín) zvysoka kašle. Pre týchto ľudí bola prvá republika dobou útlaku a okrádania Slovákov Čechmi, s čím skoncoval až známy slovenský vlastenec, ktorý sa ešte za mladi písal ako Tiszo József...
Pokúsim sa teraz ponúknuť tretí, možno trochu kacírsky pohľad, ktorý je alternatívou k obom vyššie uvedeným. Nemyslím si totiž, že 28. október 1918 by sa mal oslavovať. Skôr ide o smutné výročie. Daný deň je ako minca, ktorá má dve strany. Nejde totiž len o dátum zrodu ČSR, ale aj o deň zániku Rakúsko-Uhorska. Myslím, že rozpad Rakúsko-Uhorska bola druhá najväčšia chyba v 20. storočí (hneď po atentáte na arcivojvodu v Sarajeve) a bola to zároveň chyba, ktorá predznamenala všetky ostatné veľké chyby 20. storočia.
Prvá republika - raj na Zemi?
Často sa hovorí, ako sme sa vďaka Čechom vyšvihli. Skutočne, prvá ČSR uvoľnila tvorivý potenciál mladej generácie umeleckej moderny, aká napr. po vzniku samostatnej SR v roku 1993 nemala obdobu. Slováci dostali možnosť používať svoj jazyk, čo ich zachránilo od postupnej maďarizácie a na Slovensko prišli českí učitelia, aby nás vytiahli zo zaostalosti.
No prvá republika mala aj svoju negatívnu stránku. A nešlo len o ideológiu čechoslovakizmu a tvrdošijné odmietanie niektorých českých politikov uznať Slovákov za svojbytný národ. Prvá ČSR bola síce demokraciou, ale celých dvadsať rokov ju ovládala široká koalícia strán, ktorá si podelila krajinu. Kým napríklad železnice boli za Rakúsko-Uhorska spravované súkromnou spoločnosťou, za prvej republiky boli zoštátnené a boli fakticky pod kontrolou politických strán. Sociálni demokrati, agrárnici, národní socialisti, lidovci a národní demokrati mali krížom-krážom podelenú krajinu.
Prvá republika sa stala obeťou vlastnej parlamentnej demokracie, keď nebolo možné vytvoriť vládu programovo blízkych strán pre obrovské množstvo neštátotvorných strán v Národnom zhromaždení. Išlo o strany nemeckej a maďarskej menšiny, slovenských autonomistov a o komunistickú stranu. A tak medzi štátotvornými stranami zvíťazila cynická partokracia nad súbojom ideí.
Po roku 1989 uverili Česi aj Slováci mýtu o tom, že prvá ČSR bola ultraliberálnym štátom s neregulovanou ekonomikou. Čechov tento mýtus motivoval k rýchlym trhovým reformám, ktoré hlásal najmä Václav Klaus, Slováci naproti tomu hovorili o „slovenských špecifikách“ a pomalých zmenách. Panovala tu silná nedôvera voči slobodnému trhu i podnikaniu, podoprená práve klamlivým mýtom o údajnom liberalizme prvej ČSR. Lenže Masarykov štát nebol nijakou anarchokapitalistickou liberálnou utópiou. Stranou, ktorá by sa mohla označiť v podmienkach prvorepublikového straníckeho systému za liberálnu, boli najviac asi Kramářovi „národní demokraté“. Ich vplyv však bol oproti agrárnikom a sociálnym demokratom marginálny.
| o-politika2-2 |
A práve o tom to je. Prvá republika nebola liberálnym štátom, ale štátom sociálno-demokratickým. O robustnom štátnom sektore a partokracii som už hovoril. Rozľahlý palác na brehu Vltavy v Prahe, ktorý bol postavený pre ministerstvo poľnohospodárstva, svedčil o obrovskom vplyve agrárnej strany (kde ekonomického liberalizmu tiež bolo ako šafranu) a vôbec záujmovej skupiny poľnohospodárov ako takých.
Rozpadom Rakúsko-Uhorska zanikol obrovský trh, ktorý nahradili hranice a vysoké clá každých pár kilometrov. Keďže Česi sa neustále obávali rozpadu svojho ťažkopádneho impéria, verejná správa bola centralistická a neprehľadná. A poriadok do správy štátu nepriniesli ani Hodžove reformné návrhy na sklonku tridsiatych rokov. Tie možno komplikovanú situáciu ešte prehlbovali.
V slovenských učebniciach sa často píše o krachu mnohých našich priemyselných závodov v dôsledku voľného trhu a konkurencie z českých krajín. Nie je to celkom pravda. Deindustrializácia Slovenska sa diala jednak odtrhnutím od našich tradičných trhov na dolnej zemi, jednak administratívnymi aktmi úradov v Prahe. Teda nie slobodný trh, ale jeho absencia zničili zárodok slovenského priemyslu, ktorý zažíval postupný nárast od 90. rokov 19. storočia až po vznik ČSR.
O prvej ČSR sa taktiež často tvrdí, že išlo o jeden z najbohatších štátov na svete a že sme boli ďalej ako Rakúsko. Je to pravda, ale relatívne postavenie českej ekonomiky sa za dvadsať rokov prvej republiky voči ostatným štátom oslabovalo. Na vine neboli len dve hospodárske krízy, ktoré sa za týchto dvadsať rokov odohrali, ale aj etatizmus, protekcionizmus a neliberálne ekonomické praktiky pražskej vlády.
Podunajská federácia ako alternatíva
Toto je len načrtnutie dôvodov, pre ktoré nepovažujem existenciu masarykovského Československa za ideálnu, i keď Masaryka si za jeho mravný profil a cenné názory vážim. Možno si čitateľ teraz položí otázku: akú inú možnosť sme vtedy mali? Podľa nedávneho výskumu by až jedna pätina Slovákov uvítala vznik samostatného Slovenska už v roku 1918. To je samozrejme iluzórne. Na Slovensku nebolo dosť slovenskej inteligencie pre vlastný štát a pravdepodobne by sme sa sami neubránili ani maďarským iredentistickým snahám.
Alternatívou bolo zachovanie Habsburskej monarchie! I keď v reformovanej podobe. Už František Palacký hovoril, že „keby sme nemali Rakúsko, museli by sme si ho vymyslieť“. Nebol to len jeho názor. Aj dohodové mocnosti dlho rozmýšľali, či dopustiť rozpad podunajskej monarchie, ktorá prežila päťsto rokov. Neskorší vývoj dal za pravdu práve tým, ktorí tento krok kritizovali. Na troskách Rakúsko-Uhorska vznikla rozdrobená stredná Európa, plná nepriateľsky naladených a nespokojných štátikov. Habsburská monarchia bola predsa len mocnosť (i keď len druhej kategórie) a už dvadsať rokov po jej rozpade sa do vzniknutého mocenského vákua najskôr nasáčkovalo hitlerovské Nemecko a potom Stalinov Sovietsky zväz.
| o-politika2-3 |
Úmyselne som na začiatku tohto článku spomenul, že rozpad monarchie považujem až za druhú najhoršiu udalosť 20. storočia, po sarajevskom atentáte. František Ferdinand v predvojnových rokoch, spolu so svojím tímom spolupracovníkov (bol medzi nimi aj Milan Hodža) totiž pripravoval program federalizácie Rakúsko-Uhorska. Následník trónu videl príčinu všetkého zla v dualizme a prílišnom vplyve Maďarov v monarchii. Bol si vedomý, že ak si chcú Habsburgovci v 20. storočí udržať moc, musia ustúpiť utláčaným národnostiam a čiastočne demokratizovať ríšu. V plánoch Františka Ferdinanda bola jedna korunná krajina vyhradená aj pre Slovákov, pričom jej hranice boli v podstate veľmi podobné moderným hraniciam nášho štátu.
Takáto federalizovaná podunajs
Lukáš Krivošík viac od autora »
Vaše reakcie [11]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Zakázať názov, nie stranu
Neviňte kapitalizmus z následkov dlhodobej politiky multikulturalizmu!
Wake me up when November ends
Prvá súkromná väznica v Nemecku
Je to o kultúre, hlupák!