Hommage ? la E.

Každý z nás žije podľa iného kľúča. Z iných dôvodov miluje iné ženy. Vytýka chyby svojim rodičom a vychováva deti podľa vlastných chýb. Každý máme iné sny a ustrnieme v inej každodennosti. Každý stroskotá na niečom inom.

Napriek tejto jedinečnosti sa na seba veľmi podobáme. Čím kratší životopis, tým na viac ľudí sa hodí. Práca, rodina, viera, zábava. Dokonca aj naše najintímnejšie dôvody sú si podobné ako dav Číňanov pre Európana. Sme variáciami tej istej témy. Bach by nás mohol hrať naslepo.

Keby všetky jablká nepadali rovnako, nevznikla by fyzika. Jedinou vedou by bolo jasnovidectvo. Príbehy by boli iba chronológiami. Nejestvovala by metafora ani Shakespeare. Aj keď sme každý iný, generácia za generáciou dostávame rovnaké zadanie. Ten istý dotazník. Prečo žiť? Čomu veriť? Čím život naplniť?

Odpovede sa často podobajú. Dokonca sa odporúča opisovať. Sme obkolesení skriňami plnými manuálov. V mladosti ich povinne čítame, riešime cvičné úlohy. Potom väčšina pochopí, že manuály netreba. Sem-tam si nalistujeme niektorú kapitolu.

Ten, kto to tak zariadil, sa asi domnieval, že je dobrý nápad klásť donekonečna tie isté otázky. Možno dúfal, že raz objavíme správne odpovede. Vtedy sa história skončí. Už jej nebude treba. Ja si ale myslím, že správne odpovede neexistujú. Ten, kto vytvoril dotazník, nečaká odpoveď. Čo by robil s číslom 42?

Kedysi, keď ľudia ešte čítali knihy, mávali ich doma spočítateľne málo. To síce redukovalo počet múdrostí, po ktorých mohli ľahko siahnuť, ale aspoň sa to dalo v priestore jedného života prečítať.

Keď Shakespeare písal svoje historické drámy, mal na stole rozloženú jednu, možno dve knihy. Za stolom otvorené okno. Hluk ulice mu splýval s obrazom Antonia, siahajúceho po ríši aj po krásavici. „Nedá sa všetko naraz,“ mrmlal si Shakespeare spolu s Plutarchom.

Dnes to už neplatí. Vytvorili sme si bludisko, v ktorom je čitateľ vzdialený od miliárd viet na jediný klik. Keby dnes písal Shakespeare Hamleta, mal by prázdny stôl. Namiesto dvoch kníh jedno políčko. Stačilo by vpísať otázku a v okienku sa zjaví milión odpovedí.

Ibaže nikto netúži poznať toľko právd. Nekonečnosť internetu je potrava iba pre Borgesa.

Heslom dňa je redukcia. Google vyberá dvadsať odpovedí. Ostatné milióny sú iba šum na pozadí. Amazon nás nahovára na pár kníh, ktoré sa páčia nám podobným. Babylonská veža sa rozpadla na jazykové oázy. Vytvárame si záujmové skupinky. Chatujeme najviac s kamarátmi z detstva. Aj internet sa radšej podobá na espreso na rohu ulice.

Ľudia sú totiž najšťastnejší, keď sedia okolo veľkého stola, jedia, čosi pijú a len tak nezáväzne sa bavia. Rozhovor plynie, prerušovaný smiechom a odbiehaním od tém. Vtedy sa premelie veľa. Peniaze, deti, choroby, psy, dovolenkové trampoty. Cieľom nie je niečo vyriešiť. Ba ani informovať. Iba spočinúť v príjemnom čase. Ani internet na tom veľa nezmenil. V rohu väčšiny počítačov drieme ikonka pozývajúca na pokec.

Keď Elenka Akácsová pred desiatimi rokmi založila inZine a potom T-Station, myslel som si, že to nebude fungovať. Že iba do beztvarej hmoty časopisov o všetkom a pre všetkých pribudne ďalší zameniteľný titul. Som rád, že som sa mýlil. Vzniklo čosi, čo voňalo inak a chutilo inak. Nebyť tohto radostného kúsku internetu, tejto malej slovenskej internetovej kaviarne, nikto by neobjavil horizontálny alpinizmus, nevybral by desať najobľúbenejších filmových smrtí, nevznikli by recenzie kníh, ktoré knihu síce nespomenú, ale vzbudia dojem, že práve tú potrebujem mať. Nebol by Matkin. Ani teraz by sme sa tu nestretli.

To, čo to umožnilo, je najzvláštnejšia vec na svete. Volá sa sloboda a cítiť ju, iba keď jej niet. Sloboda nie je samozrejmá súčasť vecí. Treba ju pestovať, chrániť a líškať sa jej. V inZine aj v malom bratrancovi jej bolo našťastie dosť.

Bude to znieť pateticky, ale už som dosť starý, tak mi to odpusťte. Elenka, ďakujem.

Poznámka redakcie: Pre úplnú pravdivosť informácií o začiatkoch legendárneho inZinu treba doplniť, že inZine fakticky založil Peter Berky a rozbehol Marek Štefánek; Elena Akácsová bola však prvá, čo na gratexácky web začala písať vlastné texty. Čo sa z nich nakoniec vyvinulo, všetci vieme. O otcovstvo inZinu sa teda delia viacerí, matkou-vypiplávačkou je však ona.