Ondatry

Miroslav Holub začína knižku Tri kroky po zemi touto príhodou: v kine pred hlavným filmom beží prírodopisný žurnál o bobríkovi pižmovom. Celkom vpredu sedí starší muž v baranici, ktorú si neskladá ani počas predstavenia. Keď sa na plátne zjaví bobrík a komentár ho popisuje ako bobra, muž vykríkne na celé kino: „Šak to nie je bobor, ale ondatra!“

Film beží ďalej. Vidíme malé chlpaté zvieratko pachtiť sa za svojím údelom. Komentár opakuje bobor, muž vykrikuje ondatra! Nakoniec to mužík nevydrží. Zúrivo vstane, posledný raz prekľaje lož z reproduktora a odíde z kina.

Holub touto príhodou stavia pomník právu na pravdu. Pre mužíka aj stokrát opakovaný bobor ostáva ondatrou. Jeho duša trpí. Neznesie život v lži vo veci, ktorá jemu pripadá dôležitá. Postoj mužíka je pochopiteľný, uveriteľný a poctivý. Vo vzťahu k nemu príhoda nebola vtipná. Bola patetická ako Vyšší princíp.

Nám prináša aj iné posolstvo: s filmovým komentárom sa nedá hádať. Keby sa dalo, vyzeralo by to takto: Film ukazuje chlpaté zvieratko v lese. Komentátor opisuje život bobra. Vtedy sa ozve iný hlas, ktorý komentátora opraví a nazve zvieratko ondatrou. Vidíme stranu učebnice zoológie s akademickým maliarom vyobrazeným zvieratkom a pod obrázkom zreteľný nápis ONDATRA. Prvý komentátor sa znovu ozve. Aj on uvádza argumenty, obrázky, Linného taxonómie. Po chvíli sa už komentátori prekrikujú. Medzitým sa ozvú ďalší. Polyfónia hlasov sa mení na kakofóniu zvukov. Film sa končí záberom na chlpaté zvieratko, ktoré znehybnie a ostražito sa díva do kamery. Začulo nás.

Toto predsa poznáme. Diskusné fóra, bez ktorých už nemôže existovať žiadna internetová publikácia, obaľujú každý aspoň trošku kontroverzný článok podobnou polyfóniou. Pravda, o ktorú Holubovi išlo, sa mení na spleť názorov, ich vyjasňovanie, vyvracanie, potláčanie a pretláčanie. Bobrík v nich hrá stále menšiu rolu.

Ľudia majú právo na svoj názor a majú právo ho aj zverejniť. Skúsenosť nás ale naučila, že aj keď sú fóra niekedy hlúpe a vulgárne, inokedy kvalifikované a elegantné, často brutálne a nezdvorilé, sú väčšinou neškodné. Článok nezmenia a samy sa utopia v množstve a agresii z bezmocnosti.

Internet je zo svojej povahy subjektívny, demokratický, rovnostársky a polyfonický. Ako to však preniesť do médií minulosti? Do novín, televízie a filmov? Ako komentovať knihy, domaľovávať portréty, prestavovať architektúru? Ako vnútiť ondatru a nepodľahnúť orwelliáde?

Milovníci starých poriadkov sa pokúšajú implementovať diskusné fóra do zákona o papierových médiách. Majú predstavu, že každý, koho uráža bobor, môže žiadať opravu a noviny mu musia vyhovieť. Títo zákonodarci nie sú trénovaní v programovaní a nepoznajú, či skôr ignorujú rekurzívnu povahu diskusie. Lebo aj ondatra má svojich odporcov. Aj tí potrebujú právo na odpoveď. A ich odpoveď znovu uráža. Domnievať sa, že jedna oprava prinavráti pravdu, je iba hlúpe. Nebolo by, keby pravda bola iba jedna.

Jedno z riešení by bolo zakázať staré médiá. Prestať tolerovať novinám, televízii, filmom, knihám a obrazom, že neumožňujú diskusiu. To by bolo absolútne moderné, nech sa má Kundera z čoho vysmievať. Čitateľ môže noviny vytrestať tým, že si ich nekúpi. Nemôže však žiadať, aby uverejňovali jeho nesúhlas. Preto si myslím, že povinnosť uverejňovať opravy (s výnimkou omylov či dokázaného klamstva) by malo byť platené. Inzercia je plne k dispozícii.

Nevnucujme minulosti vymoženosti 21. storočia. Čítať v novinách o bobrondatrách sa mi nechce. Na to mám internet.