Stromač

Nepatrím síce k vyznávačom fenoménu spojeného s uctievaním čaju, nedávno som však bol chorý: keďže trčať v lete doma je ako za trest a zafajčené barové interiéry by ma vo vtedajšom rozpoložení dorazili, navrhol som kamarátke večer v čajovni. Tá milá krehká slečna na mňa do telefónu urazene navrieskala, teplota mi vyskočila ešte vyššie, ostal som teda ležať a ona v triezvom kompromise prišla ku mne.

- Ti asi preplo z tej choroby! Do čajovne? Čo si stromák? – vyhŕkla na mňa medzi dverami a s ironickým úškrnom mi strčila do ruky fľašu ľadového ľadového čaju. Posledné slovo, ktoré bolo súčasťou jej pozdravu, som v živote nepočul a aj napriek vtedajšej zúboženosti som si ho nechal zopakovať. Keďže mi nebolo jasné ani druhýkrát, kamarátka začala vysvetľovať. Mali sme sa koniec koncov aspoň o čom baviť a veru si nepamätám, kedy naposledy sme viedli takú výživnú debatu.

Stromáci sú, ako som vyrozumel, zvláštna sorta ľudí, vyznávajúca určité hodnoty, s ktorými súvisí zodpovedajúce správanie sa a imidž. Na celej záležitosti bolo najviac fascinujúce, že kamarátka ma takto spakruky označila za príslušníka nejakej skupiny: mňa, čo som k žiadnej komunite nikdy nepatril. Keď sa kedysi spolužiaci zo základnej školy za domom hádali, či sú metalisti, alebo depešáci, ja som si skladal z Merkúra a vybrnkávanie tej najznámejšej odrhovačky skupiny Metallica mi vždy pripomínalo trápne nasilu uvoľnenú atmosféru opekačiek v pionierskych táboroch. Takisto som úplne odignoroval odstreleného Cobaina, neskôr som sa nezaradil ani k pankáčom, ani k smažkám, ku gotikom tiež nie, relatívne čerstvý EMO ošiaľ išiel aj vďaka môjmu veku už úplne mimo mňa. Dlhé roky nič a zrazu by som mal byť zaškatuľkovaný? Len za to, že som si chcel dať čaj na zapálené hrdlo?

Stromáci, okrem toho, že chodia do čajovne, vyznačujú sa údajne aj mnohými ďalšími znakmi, vďaka ktorým sú rozoznateľní od príslušníkov iných skupín. Názov celého smeru, ak som správne pochopil, je príznačný: odkazuje na prírodu, lenže podľa kamarátkinho kyslého výrazu nejde o žiadne jej pozitívne znaky a kvality; Matka Zem so svojimi darmi sa chápe skôr spiatočnícky, ako niečo, čo je v protiklade s modernou súčasnosťou. Napríklad taký kultúrny pesimista Jean-Jacques Rousseau so svojím odmietaním pokroku by dnes možno bol stromák ako fazuľový lusk. 

Pre moju lepšiu predstavu začala kamarátka menovať vybrané stromácke prvky, najprv tie najzjavnejšie. Populárne, hlavne medzi stromáčkami, je napríklad etno. Z jeho nevysychajúceho žriedla sa využívajú všetky známe a dostupné vplyvy, globálne rozšírené, ale aj slovenská lokálna klasika; hrdličky, ostrohy, stužky a iné stereotypné motívy. Kamarátka v tejto súvislosti opísala zážitok z nejakého žúru, na ktorom dredatý stromák vytiahol spod upoteného trička drumbľu a napriek všeobecne zdeseným reakciám prítomných na nej začal celkom vážne vydávať zvuky. Popri korálikoch, voľných sukniach, samozrejme batikovaných, a sandáloch „kristuskách“ ďalej znechutene hovorila aj o nohách, podpazušiach a rozkrokoch, na ženách-stromáčkach často nedepilovaných; ale ako spravodlivo dodala, nemusí ísť o fixné pravidlo, lebo v tomto smere už panuje relatívne slušné hygienické povedomie.

Keď teda bola reč o nechutnostiach a ja som začínal chápať, o aký fenomén ide, aktívne som vstúpil do brainstormingu. Spomenul som ponožky v sandáloch a ľadvinky okolo slaniny na bruchu. Toto už nie je ani stromácke, to je normálne precedens, axióma zloby, pohoršene zalamovala rukami kamoška a fúkala mi do očí štipľavý cigaretový dym.

Po návrate do štandardného stavu presedlala z vonkajších charakteristík na hodnoty, záujmy a preferencie. Stromáci sú takí, čo ich väčšinou beriete ako stopárov, a celú cestu ste radi, že mlčia, lebo vám chýbajú spoločné témy. Určite ste ich už videli žonglovať, točiť ohňami a vyhadzovať iné absurdné predmety, a ak aj nie sú do toho úplne zažraní, určite majú takých kamarátov, alebo podobným zručnostiam minimálne fandia. Je to ten typ ľudí, ktorí sa vyhýbajú sushi barom s odôvodnením, že také miesta sa im zdajú chladné, v skutočnosti sa však podľa kamarátky len hanbia, lebo by sa strápnili pri jedení paličkami.

Ezoterika, teórie energických tokov a pozitívny prístup ku všetkému, o tom vedia stromáci zanietene diskutovať. Preferujú filmy o prírode a s ekologickými posolstvami, a nielenže ich pasívne sledujú: hodiny dokážu stráviť na trávnatých plochách, ležať, naháňať sa za lietajúcimi taniermi, kopať si štrikované vrecúško so zašitou fazuľou, alebo len tak sedieť, dlane smerom na oblohu, často s celým húfom psov, alebo iných drobných zvierat. V najvyššom extréme ich môžete nájsť objímať v parku stromy a čerpať z nich pozitívne vibrácie. Karimatky a igelitové zdrapy namiesto pršiplášťov nosia aj na svojich cestách po tých najviac zaprasených letných festivaloch so zlým programom. Tam sa nechávajú s pasiou oblievať pivom počas koncertov zlých oldschoolových rockových onánistov, do nemoty tancujú v bahne spolu s balkánskymi dychovkami, alebo vysmiati a ležérni strávia celý čas pri reggae (len so značnou dávkou zhovievavosti nazvanom) „soundsystéme“.

Kamarátka len tak zo seba sypala; nestíhal som vnímať všetko a pri spätnej rekapitulácii som si k tomu možno aj niečo popridával. Zo záplavy nových faktov som si vyvodil, že stromáci by mohli byť niečo ako novodobí hippies, vrátane teatrálností o celosvetovom mieri, čo sa hodí vždy, ale pokojne aj s celkom iným myšlienkovým základom. Kamarátke prirovnanie s deťmi kvetov úplne nevoňalo, preto som ju poprosil, aby uviedla nejaký výstižný konkrétny príklad. Spomenula niekoľkých našich spoločných známych a potom som bol takmer definitívne v obraze.

Ďalej nasledoval už len sebakritický ponor do seba. Pomocou kamarátkiných neúprosných investigatívnych otázok som zistil, že isté črty stromáctva vykazujem aj ja. Vyplašilo ma to: ak mám byť po rokoch súčasťou nejakého smeru, určite to nemôže byť tento! Kamarátka videla, že mi nie je všetko jedno: prestala sa posmievať a ponúkla serióznu pomoc. Využil som to a s odôvodnením, že sa cítim fakt zle, ju rýchlo poslal preč. Ešte ani nebola vo výťahu, už som si holil trojdňové strnisko. Stihol som ešte povyhadzovať zo skrine všetky flanelové košele a nájsť aj moje obľúbené letné sandále. Chvíľu som nad nimi váhal, lebo boli celkom nové, ale vzápätí leteli kruto do koša. Potom som už, celkom zmorený horúčkou, odpadol. Snívalo sa mi, že zakladám v lese oheň s nejakou divožienkou. Akokoľvek pekná bola, keď som sa ráno zobudil, vytesnil som ju zo svojho života spolu so všetkými minulými nepríjemnými stromáckymi epizódami. Bol som definitívne rozhodnutý skúšať šťastie niekde inde a hlavne nejako inak.