Dáme si do bytu

Aj my tu v magazíne, čo sme neprišli na svet so striebornou lyžičkou v ústach a nezjedli ňou múdrosť sveta, s rukami za chrbtom často bezmocne sledujeme, ako nám veci rýchlo a vo veľkom miznú pred očami. V hudbe je to obzvlášť bolestivé, preto sa nasledujúca rubrika autoterapiou s placebo efektom snaží túto frustrujúcu skutočnosť nepatrne zmierniť. Každý utorok v nej čisto subjektívne vyberáme plus-mínus sedem kusov rôznej hudby, plus-mínus jednu na každý deň týždňa, ktorá by vás z rôznych nižšie (ne)vysvetlených dôvodov mohla potešiť, vytočiť, a, najlepšie, motivovať k vlastnému objavovaniu.

Nedávno som zasa raz ukladal knihy do papierových vriec, demontoval postele, police a iné drevené konštrukcie a s tým všetkým sa tlačil v úzkom výťahu. Sťahovanie sme si spestrili hrou: predbiehali sme sa, kto si spomenie na viac kapiel, ktorých názvy súvisia so zariadením bytu. Na novej adrese sme si potom výsledok zábavného brainstormingu pustili, čo bolo také povzbudzujúce, až som normálne dostal chuť absolvovať celú túto nedobrú štrapáciu aj častejšie.

Celé to vzniklo vo chvíli, keď sa jeden z brigádujúcich kamarátov pri pohľade na môj pobalený majetok opýtal, na čo, preboha, potrebujem toľko Dirty Pretty Things. Pobavili sme sa, chvíľu rozjímali, ako to po rozpade The Libertines so sťahovaním vecí riešili Pete, Carl a zvyšok, niekto pomerne mimo kontextu spomenul Amy, v akom byte sa asi teraz vyspáva z vykalenosti, a hneď nám všetko išlo od ruky. 

Hlavne sme vymýšľali ďalej. Uznávam, že pchať si do bytu predmet typu Home Video je dnes už tragikomický oldschool, ale keby fixnou súčasťou môjho nového príbytku mala byť vždy čerstvá produkcia týchto dvoch pánov z Brooklynu, možno by som odtiaľ ani nepotreboval veľmi vystrkovať nos. 

Poznámka o aktuálnosti sa môže týkať aj viedenského projektu Sofa Surfers. Spomínam si, že dva roky dozadu na Hodokvase na mňa pôsobili vysoko sedatívnymi účinkami, čo však neznamená, že by som ich spolu s inými srdcu milými starožitnosťami nemohol umiestniť na vyhradené miesto mojej útulnej domácnosti.    

Keď už sú ťažké veci tam, kde budú po novom fixne patriť, treba si udeliť zaslúženú pauzu na občerstvenie. Z igelitiek povyťahujeme všetko, čo sa nestihlo pokaziť a keďže nevieme, v ktorom kúte by asi tak mohli byť tresknuté príbory, skúsime to len tak prirodzene. Chinese pop od texaských Spoon k tomu nemusí znieť úplne nevhodne. 

Ak zvládnete inštaláciu kobercov bez presúvania už raz položeného nábytku, viac než polovicu máte hotovú. To už je celkom zvrchovaný moment na nástup niekdajších veľkých madchesterských Inspiral Carpets, ktorým, skôr než začal režírovať vlastnú kapelu, vláčil koncertné krámy Noel Gallagher.  

Ak obídeme Doors, ktorých neverím, že dnes môže niekto počúvať dobrovoľne, ešte stále zostáva medzičasom znovuobnovená austrálska popina od Crowded House, ku ktorej by ako protiklad mohla pôsobiť Pavement, kapela pre (potenciálnych) bezdomovcov.

Pokiaľ ide o bytové, domové, nábytkové a ďalšie súvislosti priamo v názvoch pesničiek, narátate ich desaťmilióny. Pre inšpiráciu ponúkam krásnu trojjedinosť od definitívne rozpadnutých Blur: na začiatku bol mladý drzý Country House, za definitívnym koncom, keď už si Albarn svoje tvorivé vízie pretavoval v The Good The Bad and The Queen, tento síce s témou nie celkom korešpondujúci, zato prenádherný kuchynský klip, ku ktorému by bol skutočný hriech na záver nepridať štandardné vybavenie obývačkových priestorov v podobe slávnej Coffee And TV.

Všade doma, dobre najlepšie. 

foto: www.myspace.com a www.last.fm.