Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Eva Čobejová | 3.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Čajovňa nie je pre každého

Blank

Vo všeobecnosti by sa dalo rozdeliť ľudí na návštevníkov kaviarní a čajovní. Možno by ešte mala byť extra kategória pre milovníkov krčiem, ale na tie teraz zabudnime. Ostaňme pri tých kaviarňach a čajovniach. Do kaviarní chodíme my obyčajní, uponáhľaní, vystresovaní a ľahučkej kaviarenskej droge podliehajúci smrteľníci bez hlbokého duchovného založenia. Do čajovní chodia zasvätenci. No a to som ja nevedela.

A tak som raz – uštvaná, vynervovaná a vystresovaná – vbehla akýmsi omylom nie do kaviarne, ale do čajovne, aby som sa rýchlo osviežila pred ďalším náporom každodenných povinností. Hneď na prahu čajovne som pochopila svoj omyl, ale predsa len som do svätyne čaju vstúpila. Z hlučnej ulice som sa zrazu ocitla v prítmí, v ktorom rozvoniavala akási exotická vôňa, znela meditujúca hudba a dnu nebolo nikoho. Fajn, trochu ezoteriky nikoho nezabije.

Keď sa moje oči v tom prítmí rozkukali, uvideli mladého muža sediaceho v akejsi pre mňa neznámej (možno jogínskej) polohe, oči mal zavreté. Tíško som sa prešmykla okolo neho k najbližšej stoličke. Bol to skôr akýsi prízemný peň, na ktorom sa sedelo veľmi nepohodlne. Stolík bol navyše zostrojený tak, že sa podeň nedali nastrkať nohy. Nevedela som sa na tom čudnom zariadení poriadne usadiť. „Pán čašník,“ ozvala som sa netrpezlivo po chvíli vrtenia sa na tom posede. Mladý muž pomaličky otvoril oči, vstal, povystieral si kĺby, podišiel ku mne a prikľakol si rovno k mojim neumiestneným nohám. Strašne som sa zľakla. Bože, som tu sama, je tu takmer tma a toho muža vidím prvý raz. Ale na znásilnenie to nevyzeralo. Prstom dôrazne ukázal smerom k malému zvončeku na stolíku. Potom ním zazvonil a dodal: „Takto ma môžete privolať.“ A odišiel. Rozdýchala som to.

Po chvíli som sa chytila zvončeka a zazvonila. Vrátil sa pomalým krokom, pokľakol a opýtal sa, čo si prajem. „No čaj predsa.“ Mlčky mi podal zoznam asi osemdesiatich piatich čajov a opäť odišiel.

Keď som si vybrala jeden z čajov, opäť som zazvonila. Bolo to ako v rozprávke o Aladinovej lampe. Mladý muž opäť prišiel, pokľakol a skúmavo vypočul moju prosbu. Potom išiel variť čaj. Dlho sa vôbec nič nedialo. Bola som už celá nervózna. Tak som opäť zazvonila a muž opäť pokľakol. Doniesol akúsi nádobu a obradne ju servíroval na ten ministolík predo mnou. Obrad hlboko prežíval. V tom momente mi zazvonil mobil. Mladý muž zhnusene odvrátil hlavu.

Chcela som vylepšiť dojem, rýchlo som sa napila – a obarila som si jazyk. Mladý muž sa taktne vytratil, keď som bolestilo syčala a vypľúvala horúcu vodu. Ten čaj, či čo to bolo, chutil príšerne. Bolo toho asi pol litra, ale premohla som sa a rýchlo som to pochlipkávala tým obareným jazykom. Keď som konečne dopila, vrátil sa mladý muž a v rukách držal čajník. Opäť pokľakol a keď zistil, že som vypila tú prvú konvicu, ktorá sa vraj nemá piť, upadol do miernej depresie. Vypila som vraj akýsi medzistupeň pri tvorbe toho zložito pripravovaného čaju. Položil predo mňa skutočný čaj a celý zúfalý odišiel. Jeho vnútorný svet bol rozvrátený a môj močový mechúr totálne preplnený. Stačilo, zakričala som: „Chcem zaplatiť.“ Mladý muž si priložil ukazovák na ústa a ukázal na zvonček. Zazvonila som. Prikľakol a vystavil účet. Zaplatila som osemdesiat korún. Obom nám bolo trápne. Keďže som z toho drahého čaju nevypila ani kúsok, rezignovane sa ma opýtal: „Nechcete aspoň cukrík?“ Cmúľajúc mentolku som konečne vypadla. Mladý muž za mnou dôrazne zamkol dvere. Dúfam, že nezavrel aj svoj biznis s čajom.

Odvtedy som v tej – ani inej – čajovni nebola. Dúfam, že chápete prečo.


Eva Čobejová  viac od autora »
Vaše reakcie [91]
:: Súvisiace reklamné odkazy